Prokrastinácia ako problém súčasnosti

Prokrastinácia je pojem, ktorý pochádza zo spojenia latinských slov – pro (pre, pred, blízko, a pohyb dopredu) a crastinus (zajtrajší, patriaci zajtrajšku, cras – zajtra) [Ferrari, Johnson, McCrown, 1995]. Ekvivalentom slova prokrastinácia v slovenčine by mohlo byť odkladanie, oneskorenie, otáľanie, ľahostajnosť (Gabrhelík, Vacek, Miovský, 2006). Možno povedať, že prokrastinácia znamená odkladanie vecí, povinností, úloh na neskôr. Z odborného hľadiska definujú prokrastináciu určité špecifiká. Ide o zložitý proces, ktorý zasahuje kognitívnu, afektívnu a behaviorálnu zložku osobnosti (Chu, Choi, 2005).

V literatúre sa stretávame s chápaním prokrastinácie ako negatívneho dysfunkčného javu alebo neefektívnej stratégie v správaní, ktorá prináša jednotlivcovi nepríjemné pocity. Najčastejšie ju popisujeme ako kombináciu troch prvkov: strach z neúspechu – fear of failure; nepríťažlivosť úlohy – taskaversiveness; lenivosť (Blunt, Pychyl, 2000; Ferrari, Tice, 2000; Wolters, 2003 in Schraw, 2007).

Prokrastinácia je spájaná s negatívnymi afektívnymi prejavmi – vyššia miera depresívnych a úzkostných pocitov, nižšia miera sebaúcty (Lay, 1992; Lay, Schouwenburg, 1993; Lay,Silverman, 1996;Martin, Flett, Hewitt, Krames,Szanto, 1996; Saddler, Sacks,1993; Senecal et al., 1995; Solomon, Rothblum, 1984, in Wolters, 2003). Gabrhelík (2006) definuje prokrastináciu ako odďaľovanie rozhodnutia a práce na úlohách a toto nežiadúce správanie prinášajúce neúspech následne sprevádza pocit úzkosti. Avšak nie každé odloženie alebo oneskorenie označujeme ako prokrastináciu. Niekedy rozhodnutie odložiť prácu môže byť zámerné a plánované (Schouwenburg, 2004).

Príklad:

Ak je oneskorenie neplánované a predstavuje nevhodne zvolenú stratégiu v konkrétnej situácii, vtedy sa jedná o prokrastináciu (Gabrhelík, 2008). Prokrastináciu možno chápať aj ako nadmerný nesúlad medzi pôvodným zámerom a výsledným správaním. Rozdiel medzi odhodlaním a začatím, či úspešným ukončením práce presahuje čas, ktorý je na túto prácu potrebný – a to najmä v úvodných fázach (Steel, Brothen, Wambach, 2001). Prokrastinátor je človek, ktorý je na začiatku odhodlaný začať pracovať na úlohe, ale začína na nej pracovať až oveľa neskôr, ako plánoval, a to z rôznych dôvodov. Práve časový aspekt je veľmi dôležitý pre určenie prokrastinácie – pretože čas potrebný na splnenie úlohy nezodpovedá ani vnútorným normám ani schopnostiam prokrastinátora. Je to dysfunkčný návyk a jeho dôsledkami sú pocity viny, zníženie výkonu a súčasne aj dôsledky v sociálnej oblasti – vytváranie si imidžu nespoľahlivého človeka.

Solomonová a Rothblumová (1984) uvádzajú, že prokrastinácia je aktom nepotrebného a zbytočného odkladania úloh až do bodu, kedy človek zažíva subjektívny diskomfort.

Príklad:

Pri prokrastinácii ide o neschopnosť začať na úlohe pracovať v určenom čase a súčasne sa skôr venovať iným činnostiam, ktoré s úlohou väčšinou nesúvisia. Gabrhelík a spol. (2006) uvádzajú, že prokrastinátori bývajú veľmi činnorodí, ale vždy je to na úkor úlohy, na ktorej mali pôvodne pracovať.

Príklad:

Milgramová (1991, in Ferrari, Johnson, McCown, 1995) uvádza, že pre definovanie a určenie prokrastinác