Moc – jej deštruktívne a konštruktívne prejavy

Prijať prehru vo férovom zápolení, uznať schopnosti iných alebo akceptovať
lepšie riešenie je výrazom silnej osobnej výbavy a moci.

V. Labáth, Pasce moci (2020)

S prijatím funkcie získava vedúci zamestnanec v školstve aj moc. Jej uchopenie sa môže stať zdrojom vytvárania kvalitných a zdravých vzťahov v tíme, ale aj vzniku deštruktívnej klímy v školskom prostredí. Podľa Lukniča, A. S. (1994) je moc výrazom vplyvu vedúcich a manažérov, ktorou môžu ovládať správanie a rozhodnutia spolupracovníkov.

Profesori John R. P. French a Bertram Raven (1962) definovali 5 základných typov moci:

• Moc odmeňovania – založená na pozitívnej motivácii a snahe zabezpečiť podriadeným ich potreby, ak prispievajú k prospechu organizácie.
• Moc trestajúca (zakazujúca) – penalizuje aktivity podriadených a využíva strach ako nástroj riadenia.
• Moc splnomocňujúca (legitimizujúca) – s právom ovplyvňovať a riadiť ostatných, zatiaľ čo ostatní majú záväzok akceptovať tento vplyv.
• Moc odbornosti – je založená na vzdelaní, poznatkoch a skúsenostiach človeka.
• Moc príťažlivosti – je založená na identifikácii, charizme či schopnosti vytvárať emocionálne prepojenie.

V knihe Vladimíra Labátha Pasce moci (2020) sa ­autor venuje aj dynamike medziľudského kontaktu, ktorú do výraznej miery ovplyvňuje získaná moc. Vedúci pedagogickí zamestnanci a vedúci odborní zamestnanci disponujú mocou. Aj keď je moc neutrálnym javom, spôsob, ako s ňou človek (aktér moci) nakladá, neutrálny nie je. Riaditeľ/ka školy, školského zariadenia ako aktéri moci používajú mocenské správanie aj z hľadiska ich kompetencií, ktoré im spolu s funkciou prináležia a ktoré majú oporu v legislatíve.

Na mocenské správanie vedúcich zamestnancov, napr. pri vydávaní rozhodnutí, príkazov, pokynov, smerníc a pod. reagujú prijímatelia (pedagogickí a odborní zamestnanci) spravidla tak, že mocenský podnet buď:

• akceptujú („jasné, rozumiem tomu“),
• súperia („máme aj lepšie riešenie“),
• oponujú („nesúhlasím s tým“),
• unikajú pred ním („mňa sa to netýka“).

Líder školy tak svojím mocenským správaním ovplyvňuje dynamiku správania sa svojich zamestnancov, pričom výsledkom jeho konania je rôznorodá škála reakcií, ktorá odráža individuálne postoje a prístup k autorite.

V riadiacej pozícii je veľmi dôležité používať moc rozumne. Amorálny dehumanizujúci prístup, zvýšená nízka schopnosť reflexie vlastného správania, znížená miera adaptácie k zmene podmienok práce, spolupráce, života, zvýšené prežívanie nudy, mierne vyššia hladina vzťahovačnosti (Guinote, Vescie, 2010, In: Labáth, V., 2020) patria k charakteristikám mocenskej orientácie.

Menšia prepojenosť s druhými ľuďmi môže viesť aj k väčšej cynickosti. Ostatných vnímame negatívne, nadobudneme presvedčenie, že iní ľudia sú leniví a neschopní, že ich treba kontrolovať, monitorovať, riadiť, regulovať, cenzurovať a hovoriť im, čo majú robiť.

Zimbardo (In: Labáth, V., 2020) hovorí o situačných faktoroch zneužitia moci. Zaraďuje sem napr.:

• skupinový tlak (adaptácia na skupinový tlak),
• podpora systému,
• egocentrické správanie (jeho racionalizácia),
• anonymita agresora,
• dehumanizácia respondenta,
• morálna vyviazanosť.

Tab.: Vodcovské schopnosti a psychopatické ekvivalenty [Labáth, V., 2020 – inšpirované údajmi, ktoré sumarizoval Babiak, Hare a spracoval ich Dutton (2013, s. 136)]