Autorita učiteľov podporujúca šikanovanie

Na úvod si položme otázku: „Podporujeme niekedy my, učitelia, agresívne správanie u detí?“ Možno áno. Možno nevedome. Tento jav zvyčajne nie je úmyselný, ale je dôsledkom nevhodných pedagogických prístupov alebo nedostatočnej pozornosti venovanej emocionálnym potrebám žiakov. V niektorých máme silnú motiváciu pre výkon svojho povolania, ale naše motívy môžu byť problematické. Zdrojom nášho záujmu môže byť potreba moci, túžba byť vnímaní ako významná autorita, ktorá ovláda, prikazuje, manipuluje a trestá, alebo pocit nadradenosti spojený s nízkou sebadôverou či pocitmi menejcennosti. Naša motivácia môže byť paradoxne podobná motivácii iniciátorov šikanovania. Takto nastavený prístup nepriamo, ale účinne podporuje atmosféru, ktorá môže viesť k šikanovaniu.

Od učiteľov sa primárne očakáva, že budú kvalitne vyučovať a vychovávať žiakov. Súčasne sa predpokladá, že ich budú chrániť pred potenciálnymi nebezpečenstvami, poskytovať im podporu a pomáhať im v náročných situáciách. Učitelia sa však opakovane dostávajú do situácií, ktoré presahujú rámec výučby. Tie si často vyžadujú psychologickú prípravu, schopnosť efektívne pracovať so skupinou aj jednotlivcami. Ak nie je k dispozícii psychológ alebo iný odborník, musí byť učiteľ schopný konať samostatne a musí sa vyhnúť možným chybám, ktoré by mohli situáciu zhoršiť. Tým sa učiteľ ocitá v nezvyčajnej, no dôležitej role, ktorá podľa Lazarovej (2008) predpokladá nielen odborné znalosti, ale aj osobnostnú pripravenosť.

Učiteľ má zohrávať dôležitú úlohu v posilňovaní dôvery rodičov a žiakov v bezpečné a podnetné prostredie školy. Túto dôveru si získava predovšetkým preukázaním svojej pripravenosti zvládať neobvyklé situácie profesionálnym spôsobom a schopnosťou prevziať rolu poradcu, pomocníka alebo krízového pracovníka.

Keď metodické príručky nestačia

Pred viac ako tridsiatimi tromi rokmi bol Bohumír Stejskal, zakladajúci člen Katedry sociálnych štúdií a špeciálnej pedagogiky Technickej univerzity v Liberci, poverený Ministerstvom školstva, mládeže a telovýchovy Českej republiky viesť pracovnú skupinu na vypracovanie metodického pokynu pre školy a školské zariadenia na riešenie problematiky šikanovania. Táto iniciatíva vznikla v reakcii na sťažnosti rodičov, ktoré poukazovali na niekedy až extrémne prípady agresivity medzi žiakmi. Úlohou doc. Stejskala bolo v tom čase jasne definovať problém a navrhnúť účinné riešenia.

Podarilo sa mu to? Čiastočne. Prejavy šikanovania sa znásobili a nadobudli extrémnejšie formy. Výsledkom bol nárast vydávania metodických príručiek pre školy, ktoré mali pomôcť riešiť tento problém. Na Slovensku možno v tejto súvislosti spomenúť inštitúcie ako Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, Centrum vedecko-technických informácií SR, Komenského inštitút, Národný inštitút vzdelávania a mládeže a Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. Naším cieľom nie je analyzovať množstvo publikácií a výstupov týchto inštitúcií. Ich hodnota pre vzdelávací systém je nepopierateľná. Našou ambíciou je však posunúť sa od teórie k praxi. Ako možno tieto odporúčania a stratégie preniesť do každodennej reality škôl? V príspevku sa zameriame na konkrétne situácie, reálne príklady a praktické kroky. Naším cieľom je pomôcť vytvoriť prostredie, v ktorom sa tieto teoretické poznatky premietnu do k