Perzekúcie učiteľov po februári 1948

Dňa 25. februára 1948 prišlo k definitívnemu uchopeniu všetkej moci v štáte predstaviteľmi Komunistickej strany Československa. Nasledujúcich 41 rokov si komunistická propaganda pravidelne pripomínala výročie tzv. Víťazného februára. Od roku 1989 sa v tejto súvislosti správne hovorí o komunistickom prevrate.

Z hľadiska etablovania a udržiavania komunistického režimu sa učitelia stali dôležitou profesiou. Politické postoje pedagógov voči režimu boli kľúčovým ukazovateľom. Komunistická ideológia začala prenikať do vzdelávania budúcich učiteľov. Postupne sa pretavovala do myšlienkového a organizačného rámca celého školstva.

V prvotnej fáze môžeme často pozorovať protichodné tendencie. Gustáv Husák, predseda Zboru povereníkov, teda faktickej slovenskej vlády, žiadal od Ladislava Novomeského, vtedajšieho povereníka školstva a osvety, vykonanie tzv. verejnej očisty a odstránenie chýb v rezorte. Tým odkazoval na pôsobenie bývalých členov Demokratickej strany. Demokratická strana združovala predstaviteľov občianskeho spektra politického odboja. Pôvodne väčšinu jej vedenia tvorili predstavitelia evanjelikov, neskôr sa do vedenia DS dostali aj predstavitelia politického katolicizmu. Strana síce vyhrala prvé parlamentné voľby, nedokázala však trvalo odrážať neustále útoky komunistov a február 1948 ju zastihol vo vážnej kríze. Z jej zvyškov sa po komunistickom prevrate vytvorila Strana slovenskej obrody tentokrát už pod kontrolou komunistov. Členovia tejto strany po februári 1948 volili záchranu v rýchlom prestupe do Komunistickej strany Slovenska. Učitelia zrejme neboli výnimkou.

Podľa celoštátnych štatistických ukazovateľov sa k 1. januáru 1948 v Komunistickej strane Československa nachádzalo 93 810 učiteľov a úradníkov, pričom presne o rok neskôr už tento údaj vzrástol na 311 271 osôb.^[1]

Perzekúciám však ani tak nemuseli uniknúť. Učitelia stále pôsobili ako štátni zamestnanci. Na základe smerníc bolo možné ich odstrániť zo služieb, poslať na „dočasnú“ dovolenku a podobne. Oficiálne kroky podobného charakteru sa líšili. Ak bol niekto označený za osobu, ktorá nemala „kladný vzťah k ľudovodemokratickému zriadeniu“, znamenalo to, že táto osoba prejavovala opozičné postoje voči komunistickému režimu. Táto kategória však mohla byť široká, od osôb, ktoré patrili k zástancom bývalého ľudáckeho režimu, cez ideových odporcov z radov občianskeho odboja, učiteľov maďarskej národnosti až po rôzne vykonštruované prípady.^[2]

K 1. januáru 1949 vznikli na Slovensku kraje. Školské otázky začali riešiť školské a osvetové referáty na krajských národných výboroch (ďalej len „KNV“) a okresných národných výboroch (ďalej len „ONV“). Zamestnanci týchto orgánov mali na jednej strane propagandisticky vplývať na školských zamestnancov, na druhej strane však ich aktivity smerovali aj proti protirežimovo naladeným osobám a s nimi spojeným fenoménom. Pre tieto skupiny a javy sa v dobovom jazyku používali pojmy ako „zvyšky reakcie“ či „buržoázna ideológia a morálka“.^[3]

Jedným z konkrétnych opatrení voči pedagógom bolo nútené premiestňovanie učiteľov. Jeho realizáciu vykonávali KNV. Podľa vyjadrenia samotného povereníctva školstva sa však „často nerešpektovali služobné záujmy škôl“, t. j. tieto presuny samotné zasahovali do existencie škôl a samotnej práce učiteľov.^[4] Podľa štatistík za školský rok 1950/1951 sa medzi školami v rámci kraja presunulo spolu 2418 učiteľov (najviac v kraji Bratislava – 520). Mimo kraja bolo presunutých 218 učiteľov (najviac v kraji Žilina – 62).

Prepustených bolo 347 pedagógov (najviac v kraji Bratislava – 116).^[5] Pri prepustení bolo častým ťahom štátu tzv. zaraďovanie do výroby. Dňa 5. marca 1949 poslalo Povereníctvo školstva päťdesiatim učiteľom prideľovací výmer s textom: „V zmysle č. II., odst. 3. vl. uznesenia zo dňa 14. decembra 1948 o znížení počtu štátnych a verejných zamestnancov a o ich preradení do výroby určujem vás z úradnej moci na preradenie práce vo výrobných oboroch“. Formálnym dôvodom na tento krok bola často nedostatočná kvalifikácia učiteľov.^[6] Dôvodom však mohlo byť aj počúvanie a rozširovanie rozhlasových správ z druhej strany železnej opony. Na týchto rozhodnutiach nič nemenilo ani to, že za prepusteného učiteľa neexistovala náhrada. To bol prípad rozhodnutia osobitnej komisie pri prešovskom KNV z jari 1950, kde bolo do výroby preradených 114 učiteľov.^[7]

Výsledkom podobných opatrení bol stav, že v roku 1952 na úrovni národných škôl^[8] chýbalo 1152 pedagógov. Čiastkovou záplatou bol presun učiteľov z iných zamestnaní a preškolenie 500 robotníkov na učiteľské povolanie.^[9]

Z ideologických dôvodov sa veľká pozornosť zamerala na veriacich učiteľov či vo všeobecnosti na existenciu náboženstva na pôde škôl. Cirkevné oddelenia bezpečnostných referátov na ONV vydali pred začiatkom školského roku 1949/1950 riaditeľom gymnázií a učiteľských akadémií pokyny k prideľovaniu pedagógov na filozofiu, občiansku výchovu a dejepis. Tieto predmety mali vyučovať len pedagógovia, u ktorých existovala „absolútna záruka" výučby „v duchu štátotvornom a ľudovodemokratickom". Veriaci učitelia boli tiež tlačení k vystúpeniu z jednotlivých cirkví.^[10] V roku 1953 v rámci „boja proti poverám a tmárstvu" prišlo k takmer plošnému rušeniu vyučovania náboženstva na školách. Ostalo už len ako nepovinný predmet.^[11]

Situáciou sa 9. novembra 1950 zaoberala Slovenská národná rada, konkrétne jej kultúrny a rozpočtový výbor. Kritika sa zniesla najmä na dislokáciu ako na príliš administratívny krok, z ktorého často vyplýval až negatívny vzťah k ľuďom so vzdelaním. Zároveň sa však konštatovalo, že značné množstvo pedagógov prejavuje minimálne pasívny, ak nie priamo odmietavý postoj k novému politickému režimu. Títo tzv. „hlboko neuvedomelí" učitelia mali byť podrobení politickému školeniu.^[12]

Najväčší perzekučný tlak na pedagógov postupne poľavil po smrti Klementa Gottwalda a zároveň v súvislosti s celkovým uvoľnením politických pomerov v polovici päťdesiatych rokov. Komunistický režim sám priznal, že „...prístup k učiteľom nebol vo všetkých prípadoch správny. Dopúšťali sme sa chvatu a často aj skrytého nátlaku". Za obdobie rokov 1949 až 1954 bolo v školách po celom Československu prepustených asi päť percent učiteľov.^[13] Hoci ideologický tlak poľavil, počas obdobia komunistického režimu sa ešte niekoľkokrát vrátil.