Tvorivý potenciál detí z presídlených rodín a ich príbehy

Deti z rodín nútených presídlencov čelia obrovským životným výzvam. Patrí sem strata známeho prostredia, rodného jazyka, stretnutie s cudzou kultúrou, smútok za všetkým, čo museli ponechať. Pravidlá správania, tradície, zvyky detí sa môžu výrazne líšiť od tých, ktoré sú akceptované napríklad v slovenskej škole. Často sa vyskytujú ťažkosti vo vzťahoch s rovesníkmi, učiteľmi, čo pre dieťa znamená ďalší stres. V týchto podmienkach sa tvorivosť pre takéto deti stáva spôsobom, ako vyjadriť svoje pocity a zážitky, prekonať ťažké životné okolnosti a vyrovnať sa s vnútorným napätím spôsobeným procesom sociálnej adaptácie na nové prostredie. Tvorivosť vytvára spoločný priestor pre dialóg, pričom akceptácia kultúrnej rozmanitosti prispieva nielen k formovaniu komunikačných zručností, ale stáva sa aj zdrojom inšpirácie.

Potvrdzuje to aj niekoľko príbehov detí z rodín nútených presídlencov z Ukrajiny, ktoré rozprávajú o sebe, o svojich záľubách, o tom, ako im tvorivosť pomáha adaptovať sa na Slovensku a o svojich vianočných želaniach pre všetkých. Tieto deti sa opakovane zúčastnili na kultúrnych podujatiach organizovaných v rokoch 2022 až 2024 s podporou klubu FIDES združenia mediátorov¹ spolu s interpretmi rôznych tanečných a hudobných žánrov, odhaľujú svoj talent a dosahujú úspech u publika.

Ekaterina, 12 rokov

Volám sa Ekaterina Kravchenko, mám 12 rokov. Narodila som sa na Ukrajine, v meste Bakhmut v Donbase. Chodila som tam do školy a tiež som začala študovať hudbu a spev na Bakhmutskej umeleckej škole.

Keď začala vojna a front sa blížil k môjmu mestu, museli sme utiecť. Našu milovanú mačku a psa sme naložili do auta a išli sme, kam nás oči viedli. Po šiestich dňoch cestovania sme 10. apríla 2022 dorazili na Slovensko. V tom čase som končila 4. ročník.

Teraz už navštevujem 7. ročník na ZŠ Nejedlého v Bratislave. Do školy chodím rada, veľmi rýchlo som sa naučila jazyk a našla som si tam veľa kamarátov. Keďže som na Slovensku, pokračujem v online štúdiu na mojej obľúbenej umeleckej škole u najlepšej učiteľky vokálu Olgy Viktorovny Bogdanovej. Napriek ťažkostiam diaľkového štúdia ma veľa naučila, vyberá zaujímavý repertoár. S radosťou predvádzam nové piesne, úspešne sa zúčastňujem najrôznejších medzinárodných a celoukrajinských súťaží.

Za ten krátky čas, čo žijem na Slovensku, som si túto malú, tichú, zelenú a pohostinnú krajinu zamilovala, a preto s radosťou zaraďujem do svojich koncertných programov aj piesne v slovenskom jazyku.

Pri svojej tvorbe rada experimentujem, učím sa nové diela. Toto leto som bola pozvaná na veľký festival. Organizátori ma požiadali, aby som zaspievala v hebrejčine. Moja učiteľka vokálu mi pomohla vybrať novú a komplexnú verziu piesne „Hava nagila“. Výsledkom bolo, že organizátori, publikum aj ja sme boli veľmi spokojní. A neskôr mi táto pieseň priniesla niekoľko Grand Prix na rôznych súťažiach.

V Bratislave často spievam na rôznych miestach, napríklad v Ukrajinskom inštitúte, v kostole Klarisiek, v Dome kultúry Ružinov a Petržalka, v Rodinnom centre Dúbravka, bola som v Trnave na ukrajinskom podujatí „Boršč“, v septembri tohto roku som sa zúčastnila na veľkom ukrajinskom festivale na Bratislavskom hrade, na festivale židovskej kultúry „Dobrý trh“ a vystupovala som aj na Hlavnom námestí hlavného mesta. To mi pomohlo prispôsobiť sa životu na Slovensku. Väčšina koncertov, na ktorých som sa zúčastnila, sa uskutočnila vďaka podpore klubu Fides, a tiež vďaka mojej rodine, ktorá ma podporuje v mojej tvorivej práci. Bohužiaľ, nikdy som v škole nespievala pre svojich spolužiakov a kamarátov. Dúfam, že taký deň príde a že vedenie školy zorganizuje spoločné podujatie pre slovenských a ukrajinských žiakov.

Učiť sa slovenský jazyk bolo pre mňa ľahké a v škole sa mi darí. Veľmi sa mi páči, že moja škola (a myslím, že aj všetky školy) má dobré podmienky na šport. Ani som to nečakala, ale môj učiteľ telesnej výchovy ma zaradil do školského tímu florbalu. Minulý mesiac sa náš tím zúčastnil na súťaži medzi štyrmi školami Dúbravky. Naše družstvo vyhralo všetky zápasy a teraz sa pripravujeme na krajské súťaže. Mám tiež rada futbal, chlapci mi nikdy neodoprú chuť naháňať sa s nimi za loptou po ihrisku.

Čoskoro sa s mojou triedou vyberieme na lyžovačku do hôr. Na tento výlet sa veľmi teším, pretože som ešte nikdy nebola na horách. V našej stepnej oblasti na Ukrajine nie sú žiadne hory a lyžovanie tam nebolo populárne. Chcem si vyskúšať nasadnúť na lyže a spustiť sa po zasneženom kopci s vetrom.

Blížia sa Vianoce. Tu aj na Ukrajine a pre všetkých kresťanov sú najväčším sviatkom – sviatkom šťastia, lásky a nádeje. V srdci každého Ukrajinca žije nádej na mier. V želaní každého dieťaťa v týchto dňoch znie sen o mieri a víťazstve, o návrate domov. A hoci sa naša rodina nemá kam vrátiť, pretože mesto Bakhmut je celé zničené a naše domy sú úplne preč, želám si, aby zničené mestá boli obnovené, aby sa utečenci vrátili domov, aby sa rodiny opäť spojili a aby sme si mohli spievať len veselé a radostné piesne.

Tatiana, 12 rokov

Volám sa Tanya Sukhovey, mám 12 rokov a som z mesta Charkov. Keď som mala 4 roky, mama ma vzala do choreografickej školy, pretože som veľmi rada tancovala. V škole sme veľa vystupovali, zúčastňovali sme sa na predstaveniach Charkovského divadla.

Vo februári sme mali mať predstavenia v divadle, mama si kúpila lístky, aby ma videla, ale veľa detí ochorelo a predstavenia sa odložili, a potom sa začala vojna. Pamätám si, že mama povedala mne a mojej sestre, že nepôjdeme do školy, lebo tam boli výbuchy. Celý týždeň sme boli v pivnici a potom si mama v školskej skupine prečítala, že môžeme ísť na Slovensko a študovať tam balet.

Na druhý deň sme so sestrami a mamou nastúpili do vlaku a odišli do Ľvova. Otec a náš pes Jim zostali v Charkove. Otec nám neskôr povedal, že Jim hodinu po našom odchode zavýjal. Prišli k nám až o pol roka neskôr a teraz sme všetci spolu. To je veľmi dobré.

Z Ľvova sme sa s ostatnými deťmi presťahovali na Slovensko. Tu som chodila do školy, ale nepáčilo sa mi tam. V novej škole to bolo pre mňa veľmi ťažké, učitelia a spolužiaci boli pre mňa cudzí ľudia, cítila som sa tam tak nepríjemne, že som dokonca začala vynechávať hodiny. Ale v tom čase sme s našimi učiteľmi robili balet a zúčastňovali sa na koncertoch. Dokonca sme otvárali koncert nášho charkovského baletu na scéne Slovenského národného divadla. A my sme boli prekvapení, potešení a nadšení, že nám tlieskali viac ako skutočným umelcom.

Po roku a niečo som nastúpila na tanečné konzervatórium Evy Jaczovej. Dobre tancujem a na konzervatóriu ma poznajú aj starší žiaci. Nekomunikujem so všetkými deťmi v mojej triede, ale viem sa s nimi dohodnúť na čomkoľvek. Mám slovenské kamarátky, ale moja najlepšia kamarátka Veronika je z Charkova. Moji učitelia ma majú radi, pretože som usilovná a v balete mám vždy len dobré známky. Najhoršie mi ide matematika a tiež mi nejde písanie diktátov. Ale aj keď mám zlé známky, usmievam sa, ale neplačem.

Najradšej tancujem na špičkách. Keď mám voľný čas, venujem sa strečingu a iným cvičeniam. Ja točím aj fou­etté, ale zatiaľ sa mi to nepodarilo viac ako päťkrát. V našom byte sa mi to robí ťažko, pretože tu nie je dosť miesta a mama hovorí, že ruším susedov. Veľmi by som chcela bývať na prvom poschodí a mať veľkú miestnosť so zrkadlom, kde by som mohla cvičiť balet.

Keď budem dospelá, chcem tancovať v divadle. A tiež chcem, aby celá moja rodina žila dlho a šťastne. Slovensko sa mi veľmi páči, sú tu dobrí ľudia, príroda, nákupné centrá, doprava, Bratislavu už poznám oveľa lepšie ako Charkov.

Už druhý rok po sebe tancujeme Luskáčika v Slovenskom národnom divadle. Minulý rok som tancovala myšku v 21 predstaveniach. A tento rok už tancujem myšku sólo. Na budúci rok chcem veľmi tancovať Mašenku, pretože je to náročná a zaujímavá partia. Už som sa ju naučila a často ju tancujem aj doma. A mám rada aj Luskáčika, pretože ho tancujeme vždy pred zimnými prázdninami. Znamená to, že čoskoro bude vianočný stromček a darčeky. Má tiež krásnu a čarovnú hudbu. Bratislavu mám rada, pretože tu sa môžem venovať baletu a vystupovať.

Maksym, 13 rokov

Volám sa Maksym Zhupinskyi. Som z Charkova a mám 13 rokov. Chcem vám povedať niečo o svojom živote. Od raného detstva ma mama brávala do cirkusu, divadiel, na všetky druhy zábavy. Ale najviac zo všetkého som mal rád balet. A keď som mal 4 roky, mama ma priviedla do charkovskej choreografickej školy a začal som sa venovať baletu. Mnohokrát som vystupoval v divadle opery a baletu. A môj život bol ako život hviezdy. V škole so mnou dokonca robili rozhovory.

Chodil som aj do hudobnej školy. Hral na klavíri, zúčastňoval sa súťaží, dokonca som raz získal prvé miesto na medzinárodnej súťaži v Bulharsku. A keď bola karanténa, mama ma vzala na jogu a inštruktorovi a vedúcej som sa tak zapáčil, že mi ponúkli viesť masterclasses v detskej skupine a v deviatich rokoch som už bol inštruktorom jogy. Na základnej škole som sa dokonca začal zaujímať o taekwondo, ale robil som ho len dva roky, pretože to nie je nič pre mňa, nerád sa bijem.

Ale keď sa začala vojna, myslel som si, že je to koniec všetkého, koniec mojej vysnívanej kariéry. Jedenásť dní sme žili v pivnici v garáži. Ale zrazu nám charkovská choreografická škola dala obrovskú šancu – pokračovať v štúdiu baletu v Bratislave. Cez noc sme sa zbalili a na druhý deň ráno odišli. A keď som už bol bližšie k hraniciam – vo Ľvove, v chate zverejnili 10 mien, ktoré sa berú na premietanie na tanečné konzervatórium, ktoré vybrala sama riaditeľka. A ja som bol medzi nimi. Už som si myslel, že život bude ako kvet.

Ale keď som prišiel na Slovensko, začal som mať veľké problémy s jazykom a kultúrou. Nič som nevedel a nikomu som nerozumel. Musel som sa nejako krútiť a otáčať. Najprv nás dobrovoľníci umiestnili do Domu kultúry Ružinov. Vo foyer bol veľký biely klavír a mne dovolili na ňom hrať. Potom si ma všimli a požiadali ma, aby som nahral rozhovor o hudbe a vôbec o tom, čo sa stalo v mojom živote. O dva týždne neskôr sme dostali ubytovanie v blízkosti centra, pretože jedna slovenská rodina, ktorá videla môj rozhovor, chcela, aby u nich bývali takíto super ľudia.

Potom som išiel na premietanie do baletnej školy. A prijali ma! Všetko bolo v poriadku, znova si to overili, ale povedali, že sa treba naučiť slovenský jazyk. Išiel som s mamou na jazykový kurz. Aj tam ma prijali, napriek tomu, že táto škola je len pre ľudí od 16 rokov. Ako sa hovorí, že jedna výnimka nezaškodí.

Myslel som si, že budem mať v škole veľké problémy s jazykom, pretože slovenčinu, ani žiadny iný jazyk, sa nedá naučiť za tri mesiace. Ale učitelia si uvedomovali, že deti sa nemôžu naučiť všetko naraz, a tak nám škola dala možnosť urobiť na konci roka veľký test zo slovenčiny. Začiatkom októbra sme písali test úrovne A1 a koncom decembra sme písali test úrovne A2. Je pre mňa veľmi ťažké učiť sa gramatiku, najmä s našou učiteľkou, u ktorej je veľmi ťažko získať si jej dôveru.

Ale aj ja som mal od začiatku problémy s baletom, pretože som tiež nie všetko hneď pochopil. Mali sme šťastie, že sme mali učiteľov, ktorí vedeli po rusky, a tí nám pomáhali a stále pomáhajú. A teraz už tretí rok tancujem v predstavení „Luskáčik“ v Slovenskom národnom divadle. Javisko ma veľmi inšpiruje. A inšpiruje ma aj hudba.

Hneď ako sme prišli do Bratislavy, na jar toho roku sme s mamou išli do prvej umeleckej školy, ktorú sme našli a o ktorej sme neskôr zistili, že je jedna z najlepších – na školu Júliusa Kowalského. Stretla nás ukrajinská učiteľka, ktorá už 10 rokov žije a pracuje v Bratislave. A s radosťou ma vzala do svojej triedy. Bol som taký šťastný, že aspoň tu nebudú problémy s komunikáciou.

Štúdium na konzervatóriu ma baví čoraz viac. S učiteľmi si už dobre rozumiem. Páči sa mi matematika, informatika a hodiny klavíra. Ale najviac sa mi páči, že každé ráno začíname hodinou klasického tanca. A v našej triede je veľa detí cudzincov – nielen z Ukrajiny, ale aj z iných krajín – z Francúzska, Španielska, Talianska, Kazachstanu, Maďarska, Česka a Rakúska. Dokonca sa mi nejako podarilo nájsť s nimi vzájomné porozumenie. Máme priateľskú triedu, ale ja sa viac kamarátim s chlapcami, zatiaľ čo dievčatá väčšinou komunikujú medzi sebou.

A až teraz, keď sa môj život tak dramaticky zmenil, uvedomil som si, že ak máte sen, musíte za ním ísť napriek všetkým ťažkostiam. A aj keď je vojna, nájdu sa ľudia, ktorí vám pomôžu, okolnosti sa zázračne vyriešia a dovedú vás k vášmu snu. A teraz mám budúcnosť. Môžem žiť a študovať v Európe. Hoci som si vždy myslel, že dostať sa z Ukrajiny do Európy je veľmi ťažké.

Ďakujeme všetkým pedagógom, ktorí nám dávajú takéto koncerty, takéto skvelé predstavenia, skvelé emócie a pocity. Ďakujem všetkým. Ale keby som bol čarodejník, nedal by som ľuďom nesmrteľnosť, pretože chcem, aby si ľudia uvedomili, že čas plynie a nesmrteľní môžu byť unavení životom. Takže žite vo vlastnej radosti a s úžitkom pre seba i pre ostatných. Dosahujte svoje ciele, ako len môžete. Zdravie je to, čo je cenné a vždy dôležité. Preto sa starajte o seba a svoje zdravie.

Záver

Tieto príbehy detí z rodín, ktoré boli nútené opustiť svoju krajinu kvôli vojne a ocitli sa v novom sociokultúrnom prostredí, názorne ukazujú, ako im tvorivosť pomáha prekonávať ťažkosti, prispôsobovať sa novým podmienkam, nadväzovať priateľstvá, objavovať svoj potenciál, sebarealizovať sa a sebavedome kráčať za svojimi snami. Na Slovensku sa organizuje množstvo kultúrnych podujatí pre deti a mládež, ktoré prispievajú nielen k rozvoju talentu, ale aj dôležitých sociálnych zručností. Účasť na takýchto iniciatívach formuje u detí a mládeže kultúru komunikácie, schopnosť viesť dialóg s ľuďmi z rôznych prostredí a s rôznymi životnými skúsenosťami. Prostredníctvom umenia, hudby, tanca a iných tvorivých činností dokážu deti samy budovať mosty porozumenia medzi svojimi rovesníkmi. Kreativita vytvárajúca atmosféru dôvernej komunikácie teda pomáha deťom s odlišným osudom cítiť sa istejšie a byť otvorenejšie voči okolitému svetu.

^{1    Viac informácií nájdete na stránke mediácia.online o.z. https://www.mediacia.online/category/blog/}

V prílohách tohto článku nižšie nájdete aj preklad do ukrajinského a ruského jazyka. Preklad do ukrajinčiny vyhotovila pani Iryna Dynnik.

• Tvorivý potenciál detí z presídlených rodín a ich príbehy - ukrajinský jazyk (.pdf)
• Tvorivý potenciál detí z presídlených rodín a ich príbehy - ruský jazyk (.pdf)