Zákon SNR o jednotnej sústave ďalšieho vzdelávania

Školstvo po roku 1948 prešlo ideovými aj organizačnými zmenami. V praxi sa tieto zmeny premietali z organizačného hľadiska do presadzovania predstáv o tzv. jednotnej škole, na ideovej úrovni dominovala predstava o školstve, ktoré bude produkovať žiakov lojálnych a ochotných zapojiť sa do budovania komunistického režimu. Hlavnú rolu v plnení týchto cieľov mali zohrávať učitelia. V priebehu prvej polovice päťdesiatych rokov sa však začalo ukazovať, že v školskom systéme pôsobilo značné množstvo nekvalifikovaných učiteľov. Zároveň sa časť pedagógov odmietala výraznejšie angažovať v prospech aktivít komunistického režimu. Riešiť tieto skutočnosti mal tzv. Zákon o jednotnej sústave ďalšieho vzdelávania učiteľov a školských pracovníkov.

Vzdelávanie pedagógov nebolo v slovenskom prostredí päťdesiatych rokov novinkou. Okrem rôznych neformálnych iniciatív postupne vznikali ustanovizne na všetkých úrovniach štátnej správy až úplne nadol k jednotlivým školám. Na centrálnej úrovni v roku 1947 vznikol Štátny pedagogický ústav, existovali aj krajské pedagogické ústavy. V okresoch sa začali tvoriť okresné pedagogické zbory, ktoré sa neskôr stali súčasťami odborov pre školstvo a kultúru pri okresných národných výboroch. Tieto sa neskôr premenovali na okresné pedagogické strediská. Okrem vzdelávania či dovzdelávania pedagógov nechýbali ani politické školenia. Formát tohto typu vzdelávania však nebol organizačne jednotný.¹

Pred samotným schválením zákona v Slovenskej národnej rade (SNR) bol zákon predmetom rokovania najvyšších orgánov Komunistickej strany Slovenska (KSS). Zo zasadnutia Predsedníctva Ústredného výboru KSS z 23. septembra 1955 sa dochovala dôvodová správa k chystanému zákonu. Jej text zhŕňa v úvode organizačné, ale aj legislatívne zmeny v slovenskom školstve od roku 1945. Ciele pripravovaného zákona v ideologických poučkách zhrnula formulácia „...zvyšovanie socialistického uvedomenia, marx-leninskej vzdelanosti a odbornej pedagog