Medzinárodný deň študentstva a demonštrácie v roku 1968

V novembri 1968 od okupácie našej krajiny vojskami Varšavskej zmluvy ubehli skoro tri mesiace. Študenti boli jednou z hlavných síl podporujúcich demokratizačné reformy známe ako Pražská jar. Voči poriadkom, ktoré mali byť v Československu nastolené, preto vysokoškoláci v Bratislave, Trnave, Nitre, Žiline či iných mestách protestovali už od začiatku akademického roka 1968. Protesty sa uskutočnili v dňoch 16. októbra až 17. októbra 1968, 29. októbra 1968 a 6. novembra 1968 až 7. novembra 1968.¹

Vedenie Komunistickej strany Slovenska (ďalej len „KSS“) počítalo s tým, že ďalšie nepokoje vypuknú okolo 17. novembra 1968. Jeho predsedníctvo na zasadnutí z 11. novembra 1968 uložilo vedúcim tajomníkom strany v krajoch a v Bratislave „urobiť potrebné opatrenia na zabezpečenie verejného poriadku, a to predovšetkým v období okolo 17. novembra 1968”.

Ondrej Klokoč, vtedajší predseda Slovenskej národnej rady a člen predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, mal zabezpečiť zákaz verejných zhromaždení na Slovensku v čase od 14. novembra do 21. novembra 1968.²

Štátna bezpečnosť v jednej zo správ informovala, že už 14. novembra 1968 sa na bratislavských vysokoškolských internátoch objavovali výzvy k manifestácii. Tá sa mala uskutočniť 16. novembra 1968 pred Študentským domovom Jura Hronca a odtiaľ sa presunúť na neďaleké Gottwaldovo námestie (dnešné Námestie slobody).

Hlavnou témou bol protest proti vojenskej prítomnosti sovietskej armády, ale aj kritika vtedajšej politiky štátnych a straníckych štruktúr. Po rokovaní medzi zástupcami študentských organizácií a zrejme i tlaku zo strany akademických a politických miest sa protest mal uskutočniť len na pôde vysokých škôl. Po komunikácii s vysokoškolákmi v Prahe sa študenti rozhodli vstúpiť do ostrého štrajku. Ako prví začali štrajkovať poslucháči Chemickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT – dnes STU), nasledovali ju ďalšie fakulty SVŠT a ďalšie vysoké školy v Bratislave. K 18. novembru 1968 štrajkovali už všetky vysoké školy v hlavnom meste. O deň neskôr sa pridala i Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Nitre a Trnave. Štrajky pokračovali až do 22. novembra 1968.³

Riadiacim orgánom štrajkov boli štrajkové výbory na príslušných vysokých školách. Hoci formálne ich zastrešoval Zväz vysokoškolákov Slovenska, tento sa do celej akcie zapojil len v menšej miere. Študenti však neostali len na vysokých školách. Ich delegácie sa 19. novembra 1968 rozbehli získať podporu do priemyselných podnikov, stredných škôl, štátnych inštitúcií. Na stredných školách sa študenti po akciách vysokoškolákov pokúsili vstúpiť do štrajku, iniciatívu však zastavili riaditelia škôl.⁴ Podľa zistení ŠTB organizátori štrajku neboli s výsledkami spokojní. Medzi študentami sa vyskytovali návrhy trvať na odchode skompromitovaných politických predstaviteľov, či kritizovať politický vývoj po augustovej okupácii.⁵

Hoci od invázie vojsk Varšavskej zmluvy ubehol len krátky čas a spoločenský vývoj ešte prial reformnému procesu, začali sa už postupne objavovať prvé náznaky normalizačného režimu tak, ako ich poznáme z neskoršieho obdobia. Ako sa dozvedáme zo spomienok študentského funkcionára Jindřicha Markusa: „Už vtedy ale príslušníci štátnej bezpečnosti sledovali činnosť študentov, ako napríklad na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre počas štrajkov v dňoch 18. – 20. novembra 1968, ostatných odvážali v noci na bratislavskú Februárku." ⁶

Iným fenoménom bol postupne sa šíriaci strach a z neho vyplývajúce reakcie na situáciu. Vtedajší študent psychológie na FF UK Mikuláš Sliacky opisuje to, že: „od štrajku sa nás pokúsili odradiť niektorí profesori aj funkcionári ČSM⁷, v pamäti mi utkvel najmä spomínaný Marián Babic. Tváril sa ako malý Napoleon, čo ma osobitne popudzovalo. Možno by sa to bolo skončilo aj fiaskom, ale za štrajk sa rozhodne postavili starší kolegovia – študenti psychológie najmä Stano Fila, Fero Šebej, Desanka Tatarková a ďalší, ktorých som dovtedy takmer nepoznal”. V danom období ešte vždy prevážila snaha vyjadriť svoj kritický názor.⁸

¹ ŠOÓŠ, Mikuláš. Roky nádeje. Bratislava : Hronka, 2014, s. 108 – 118; Archív Ústavu pamäti národa (A ÚPN), f. Ministerstvo vnútra (MV), archívne číslo (arch. č.) OB-164, registračné číslo (reg. č.) 11 600, Vyhodnotenie poznatkov o študentských nepokojoch v dňoch 16.10. – 21.11.1968, s. 1 – 6. ; Slovenský národný archív (SNA), f. Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) – Predsedníctvo, škatuľa (šk.) 1215, Správa o narušovaní verejného poriadku v dňoch výročia vzniku ČSR a výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.
² SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 1215, Správa o narušovaní verejného poriadku v dňoch výročia vzniku ČSR a výročia VOSR.
³ A ÚPN, f. MV, arch. č. OB-164, reg. č. 11 600, Vyhodnotenie poznatkov o študentských nepokojoch v dňoch 16.10. – 21.11.1968, s. 7 – 8.
⁴ ŠOÓŠ, M. Roky nádeje.., s.113; A ÚPN, f. MV, arch. č. OB-164, reg.č.11600, Vyhodnotenie poznatkov o študentských nepokojoch v dňoch 16.10.- 21.11.1968, s. 8 – 9.
⁵ A ÚPN, f. MV, arch. č. OB-164, reg. č. 11 600, Vyhodnotenie poznatkov o študentských nepokojoch v dňoch 16.10. – 21.11.1968, s. 9 – 10.
⁶ ŠOÓŠ, M. Roky nádeje.., s. 64; Označenie pre vtedajšie sídlo Štátnej bezpečnosti v Bratislave, dnes budova Prezídia Policajného zboru SR na Račianskej ulici.
⁷ Skratka Československého sväzu mládeže, jednotnej mládežníckej organizácie v Československu, po normalizácii pokračovala pod názvom SZM.
⁸ ŠOÓŠ, M. Roky nádeje.., s. 116.

www.upn.gov.sk