Kontrafaktové myslenie je myslenie protirečiace faktom. Profesor I. Ruisel (2009, s. 129) vysvetľuje, že pri uvažovaní o udalostiach z minulosti majú ľudia vo zvyku uvažovať nielen nad tým, čo sa stalo, ale aj nad tým, ako by sa mohli udalosti inak vyvinúť, keby ich správanie bolo iné. Je úplne prirodzené, že ľudia často premýšľajú nad svojimi minulými rozhodnutiami a správaním. Napríklad z hľadiska vývinovej psychológie je to príznačná záležitosť v období staroby, kedy človek hodnotí svoj prežitý život a zamýšľa sa nad tým, čo by bolo, keby sa bol rozhodol v niektorých momentoch života inak.

Problematika kontrafaktového myslenia je čoraz častejšie v popredí výskumného zámeru. Pri kritickom a morálnom myslení sa stáva súčasťou praktického každodenného života jedinca. Je súčasťou každého rozhodnutia, ktoré človek urobí – od bežného rozhodnutia o kúpe spotrebiča do domácnosti, oblečenia, až po strategické rozhodnutia (osobné, podnikateľské, politické a iné) a pod.

Kontrafaktovo myslíme, keď začíname otázkou: „Čo by bolo, keby...“ a rozoberáme rôzne iné alternatívy, ako je tá, ktorá v skutočnosti nastala. Odhaľujeme možné dôsledky výberu iných alternatív a porovnávame ich. Celý tento proces je sprevádzaný silnými emóciami.

Kontrafaktové myslenie je v procese celoživotného učenia sa veľmi frekventované. Týka sa rozhodnutí výberu školy, spôsobu učenia sa, rozvoju vlastného talentu i osobných rozhodnutí. Pri spätnom premýšľaní veľkú rolu zohrávajú emócie.

• Možnosť spojená s negatívnymi emóciami – porovnania s hypotetickými možnosťami lepšími, ako sú tie, ktoré nás v skutočnosti postretli. V súvislosti s touto možnosťou prichádzajú často emócie ľútosti a sklamania.
• Možnosť spojená s pozitívnymi emóciami – premýšľanie o konkrétnej situácii spôsobom, že to mohlo dopadnúť aj horšie, ako to v skutočnosti dopadlo (napr. neúspech).

Všetky tieto úvahy sa nazývajú kontrafakty. Odborná literatúra rozlišuje kontrafakty nadol a kontrafakty nahor, podľa smeru porovnávania s lepšími alebo horšími možnými alternatívami. Analyzujú sa väčšinou minulé situácie. Spúšťačom tohto typu myslenia je najčastejšie neúspech alebo zlyhanie pri snahe o dosiahnutie určitého cieľa (Ruiselová, Z., 2009, s. 5). Rozhodujúce je, že kontrafaktové úvahy jednotlivca sú často hodnotiace a špecifikujú alternatívy, ktoré sú nejakým hmatateľným spôsobom lepšie alebo horšie ako skutočnosť.

Prečo máme protichodné myšlienky a na čo slúžia?

Primárna funkcia kontrafaktového myslenia sa sústreďuje na riadenie a koordináciu prebiehajúceho správania. Premýšľanie o tom, čo mohlo byť, ovplyvňuje výkon a uľahčuje zlepšovanie, a to prostredníctvom niekoľkých odlišných mechanizmov. Kontrafaktové myšlienky sú hlboko spojené s cieľmi a sú súčasťou regulačných mechanizmov, ktoré udržujú správanie na správnej ceste, najmä v rámci sociálnych interakcií a aj kvality vlastného života.

Kontrafaktové myslenie a celoživotné učenie sa

Schopnosť predstaviť si fiktívne svety môžeme pozorovať už u malých detí, keď si vytvárajú imaginárnych spoločníkov, alebo sa zapájajú do predstieraných hier (napr. nalievaním predstieraného čaju do šálky zdvihnutím prázdnej kanvičky). Dospelí sa zasa počas dňa unášajú do fiktívnych svetov, keď pozerajú filmy, čítajú knihy, rozprávajú rozprávky, premýšľajú o svojej budúcnosti alebo stonajú nad premárnenými príležitosťami. Aj keď ide o veľmi odlišné spôsoby predstavovania, majú aspoň jednu spoločnú črtu – sú do istej miery podobné skutočnému svetu. Je to preto, že fiktívne svety nemožno nikdy opísať v plnom rozsahu a chýbajúce informácie je potrebné importovať z poznatkov reálneho sveta (Skolnick Weisberg, D. a ­Goodstein, J., 2009).

Vytvorenie kontrafaktuálneho sveta bolo definované ako vytvorenie predstaveného sveta čo najbližšie k skutočnému svetu