Sebapoškodzovanie ako problém v školskom prostredí

Sebapoškodzovanie je vypuklým a vážnym problémom v oblasti zdravia detí a mládeže. Ako samostatná diagnóza (nozologická jednotka) zatiaľ v klinickej praxi neexistuje, výskumy však v tejto oblasti stále prebiehajú. Objavujú sa pokusy o jeho pracovné vymedzenie, napríklad v Diagnostickom a štatistickom manuáli duševných porúch (DSM 5, 2015) alebo v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH 10, 2021).

Na základe intenzívneho 5-ročného výskumu na Slovensku a s ohľadom na jeho výsledky možno sebapoškodzovanie definovať ako opakované, zámerné a vedomé ubližovanie si s cieľom zraniť sa (fyzicky alebo psychicky). Dáta zároveň ukazujú, že k sebapoškodzujúcemu konaniu sa priznáva až 45 % adolescentnej populácie vo veku 11 – 18 rokov a za posledné obdobie má jeho výskyt stúpajúci charakter (Démuthová, 2022). Pri takto vysokej prevalencii je veľký predpoklad, že sa so sebapoškodzovaním stretnú učitelia a pedagógovia aj v školskom prostredí, a to priamo (ako svedkovia sebapoškodzujúceho aktu) alebo nepriamo (s jeho následkami).

Napriek vysokému výskytu sebapoškodzovania v populácii je však táto téma stále tabuizovaná – existuje o nej veľmi málo informácií a spája sa s viacerými chybnými názormi či predsudkami. Absencia dôležitých poznatkov, vplyv skreslených predstáv komplikujú pedagógom zvládanie situácií spojených so sebapoškodzujúcim sa správaním u adolescentov. Je preto dôležité porozumieť, aké rôzne prejavy sebapoškodzovanie môže mať, prečo sa vyskytuje, ako aj to, ako je vhodné so sebapoškodzujúcimi sa adolescentmi v školskom prostredí pracovať.

Charakteristiky sebapoškodzovania

Najčastejšie sa s pojmom sebapoškodzovanie spájajú predstavy o rezaní žiletkami či pálení cigaretami. Tieto predstavy odkazujú na počiatky výskumu sebapoškodzujúceho správania, ktoré na seba upozornilo práve týmito vypuklými a transparentnými formami. V skutočnosti je paleta sebapoškodzujúceho správania oveľa širšia – zahŕňa akékoľvek ubližovanie si sprevádzané bolesťou alebo poškodením zdravia, ktoré nemusí byť nutne viditeľné.¹

Viaceré prejavy sebapoškodzovania môžu byť ľahko zameniteľné za iné psychické ťažkosti – preto je v tejto súvislosti potrebné zdôrazniť najmä nasledujúce dôležité aspekty.

1. Sebapoškodzovanie nemusí byť vždy viditeľné. Podstatným znakom sebapoškodzovania je skutočnosť, že si ním jedinec spôsobuje ujmu na zdraví – fyzickom a/alebo psychickom. Ujma na fyzickom zdraví môže byť priama (rezanie, pálenie, škriabanie, udieranie sa a pod.), ale i nepriama (adolescent vedome prestane užívať dôležité lieky, resp. užíva také, ktoré mu neboli predpísané; odopiera si potravu, spánok; zámerne užíva látky, ktoré mu škodia, napr. alkohol, jedy, nestráviteľné predmety a pod.). Okrem ujmy na fyzickom zdraví môže dochádzať k zámernému poškodzovaniu duševného zdravia – jedinec sa úmyselne trápi sebazraňujúcimi myšlienkami, vyhľadáva situácie, v ktorých cíti úzkosť, smútok, beznádej; šíri o sebe nepravdivé informácie, aby sa k nemu správali druhí s dešpektom a odmietaním, príp. zámerne vstupuje do vzťahov, v ktorých predpokladá, že bude týraný či zneužívaný.

Pri sledovaní frekvencie jednotlivých foriem sebapoškodzovania sa dokonca ukazuje, že nepriame a psychické formy sú oveľa častejšie ako viditeľné fyzické formy.

V kontexte viditeľnosti sebapoškodzovania treba upozorniť aj na často sa vyskytujúce mylné presvedčenie, že sa adolescenti týmto správaním snažia na seba upútať pozornosť, ak sa im nedostáva v takej miere, ako by si predstavovali. Väčšina adolescentov sabapoškodzovanie tají a svoje zranenia skrýva a maskuje. Vyhýba sa situáciám, pri ktorých by mohlo dôjsť k odhaleniu a aj v prípade, že zranenie niekto odhalí, majú pripravené výhovorky a alternatívne scenáre, ako ku zraneniu došlo. Neplatí, že by primárnym motívom sebapoškodzovania bola snaha stiahnuť na seba pozornosť. Dokonca aj v prípadoch, kedy adolescenti kvôli svojim problémom vyhľadajú odbornú pomoc, je sebapoškodzovanie pred psychológom zamlčiavané, príp. sa k nemu adolescent prizná až po istom čase terapie/poskytovania psychologickej podpory.

2. Sebapoškodzovanie sa často zamieňa za iné fenomény. Na pochopenie sebapoškodzovania je potrebné vedieť ho odlíšiť od podobných alebo príbuzných prejavov správania. Sebapoškodzovanie môže vo viacerých svojich formách a prejavoch pripomínať iné problémy – odpieranie si jedla alebo užívanie laxatív môže byť rovnako prejavom porúch príjmu potravy; smutná nálada je prítomná pri depresii; alkohol mladiství zneužívajú kvôli jeho euforizačným účinkom alebo v snahe prispôsobiť sa správaním okoliu (zapadnúť do partie).

Kľúčovým znakom sebapoškodzovania vo všetkých jeho rozmanitých prejavoch je ale to, že konanie sleduje cieľ ublížiť si, spôsobiť si bolesť (fyzickú či psychickú).

Ak adolescent neje, prípadne zneužíva lieky, aby schudol, nejde o sebapoškodzovanie; ak pije alkohol, aby mal veselú náladu; ide do rizikových vzťahov v túžbe po zážitkoch; poreže či popáli sa, aby dokázal rovesníkom svoju odvahu atď., rovnako nejde o sebapoškodzovanie. Pre sebapoškodzovanie platí to isté, čo pre iné psychické problémy či ochorenia – majú viacero prejavov, symptómov, pričom jeden a ten istý symptóm môže byť charakteristický pre viaceré poruchy. Sebapoškodzovanie od