Rok 1989 a bratislavské fakulty – študentské hnutie (výskum)

Študentské hnutie si v bratislavských podmienkach nemožno predstaviť ako jednotvárnu skupinu mladých ľudí s jednotným programom politického významu. Rôzne skupiny študentov študujúce na rozličných školách vyjadrovali rôznym spôsobom nespokojnosť s vtedajším systémom. Zjednodušene možno aktivity študentov rozdeliť do troch základných kategórii. Časť študentov prejavovala záujem o náboženské aktivity. Ťažiskom ich činnosti boli procesy smerujúce k boju za náboženskú slobodu. Ďalšia skupina študentov sa snažila o poukazovanie na žalostný stav životného prostredia v Bratislave a okolí. Poslednú skupinu študentov možno vo všeobecnosti vnímať v rovine slobody prejavu. Patria sem študenti umeleckých smerov snažiacich sa o slobodnejšiu tvorbu, ale aj študenti histórie snažiaci sa o kritiku vtedajších pohľadov na udalosti slovenských či svetových dejín atď. 

Filozofická fakulta UK

Druhá polovica osemdesiatych rokov sa aj napriek komunistickému režimu niesla v postupnom uvoľňovaní napätých pomerov. V priestoroch Filozofickej fakulty (ďalej len „FiF UK“), počtom študentov najväčšej fakulty na Slovensku, najpočetnejšiu skupinu tvorili študenti kriticky sa vyhraňujúci voči vtedajšiemu režimu, ale bez väčšej snahy podnikať priame aktivity namierené proti systému. V menšine boli dve ďalšie skupiny - kritickí študenti s ochotou vykonávať aktivity smerované proti režimu a prívrženci komunistického režimu či už z dôvodov vlastného prospechu alebo viery v správnosť vtedajšej ideológie[1]. Už v predchádzajúcom období sa nemalá časť poslucháčov FiF UK tajne zúčastňovala stretnutí mladých veriacich v bratislavských bytoch na tzv. stretkách [2]. K náplni stretnutí patrila modlitba, čítanie náboženských textov alebo diskusie o vtedajšej politickej situácii.

Priamo na FiF UK sa situácia koncom osemdesiatych rokov začala meniť. Zásluhou vonkajších a vnútorných faktorov režim zľavoval z ideologických požiadaviek. Uchádzači o štúdium postupne prestávali prechádzať silným kádrovaním. Vznikajúce medzierky slobody dávali aktívnejším študentom možnosť prejaviť sa. Na základe svedeckých výpovedí možno pomenovať niekoľko aktivít. Pravidelne od jesene 1988 navštevovali skupiny študentov či ochranárov priestory, kde v roku 1919 tragicky zomrel Milan Rastislav Štefánik[3]. V lokalite dopadu už dlhší čas chátral drobný pamätník vo forme pyramídy. Študenti Filozofickej fakulty sa najprv podujali na skrášlenie a renováciu priestorov v okolí pamätníka. V máji roku 1989 sa približne 20 - 25 študentov vybralo k mohyle za účelom položenia kvetov a vzdania pietnej spomienky pri príležitosti 70. výročia Štefánikovej havárie. Podľa slov pamätníkov študentské aktivity neunikli Štátnej bezpečnosti. Podozrenie vzbudzovala napríklad milenecká dvojica pohybujúca sa v blízkosti pamätníka či skupina dvoch-troch starších pánov prechádzajúca sa okolo pamätníka[4].

Ďalšia skupina študentov (Boris Strečanský, Peter Maťovčík, Róbert Letz či Dionýz Hochel) začala ešte v roku 1987 uverejňovať príspevky na nástenke katedry všeobecných dejín v budove Filozofickej fakulty. Príspevky kriticky analyzovali ekologickú problematiku, či témy slovenských dejín. V prvej polovici roku 1989 dokumenty z nástenky na katedre zmizli. Podľa zamestnanca blízkej knižnice stál za odstránením príspevkov človek spolupracujúci so Štátnou bezpečnosťou[5].

Týždeň pre Veľkou nocou v roku 1989 sa do pútnického miesta Marianka uskutočnila púť[6]. Púť mala hlavný program, ale nezabudlo sa ani na mládež. Odohrala sa tzv. vysokoškolská púť. Na niekoľkých stanoviskách prebiehali modlitby, čítali sa eseje či referáty. Udalosť sa nezaobišla bez Štátnej bezpečnosti. Pútnikov zastrašovali, okrikovali podľa dohadov provokatéri Štátnej bezpečnosti. Súčasný historik Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský spomína, že pri čítaní referátu o histórii pútnického miesta Marianka sa na mieste objavili ľudia pokúšajúci sa o fotografovanie mladých ľudí [7]. Dionýz Hochel uvádza, že v blízkosti kláštora v Marianke sa nachádzalo policajné auto obsadené štyrmi neuniformovanými príslušníkmi. Uvedení príslušníci sa neskôr začali pohybovať medzi účastníkmi púte, ale bez úspešného zisku informácii. Z obavy pred ŠtB sa študenti rozhodli urýchlene pútnické miesto opustiť[8]. Mariánska púť mala vlastnú dohru aj na akademickej pôde. Študent Martin Homza nakreslil pri príležitosti púte obrázok postavy nesúci slovenský dvojkríž. Informácia o kresbe sa dostala aj na univerzitnú pôdu. Samotný dvojkríž vyvolával pred rokom 1989 reminiscencie ako fašistický symbol. Jeho verejná prezentácia preto nebola bezpečná obzvlášť pre skúseného heraldika Jozefa Nováka, ktorý študentom dvojkríž na hodinách Pomocných vied historických predstavil. Autorstvo kresby a disciplinárne dôsledky napokon prevzal na seba jeden zo študentov, Peter Maťovčík[9].

K spájaniu a budovaniu priestorov na odpor paradoxne prispel komunistický režim vlastnou snahou. Mužskí študenti sa museli povinne zúčastňovať prednášok na tzv. vojenskej katedre ako alternatívy za absolvovanie povinnej vojenskej služby. Vďaka nutnosti sa na vojenskej katedre stretávali študenti rozličných študijných smerov, rôznych svetonázorov majúci však spoločný odpor voči vtedajšiemu systému. Súčasťou vojenskej katedry bolo aj absolvovanie vojenského sústredenia počas letných prázdnin. V lete 1989 absolvovali starší študenti jedno podobné sústredenie v priestoroch vojenského strediska Mikulov. Nastavené podmienky rozhodujúcou mierou presvedčili jednotlivcov o nutnosti výraznejším spôsobom sa aktivizovať[10].

Druhým výrazným impulzom v postojoch študentov bola účasť na rekonštrukčných prácach kartuziánskeho kláštora v lokalite Kláštorisko. Rekonštrukčné práce oficiálne zastrešovalo ochranárske zoskupenie Strom života fungujúce pod patronátom Socialistického zväzu mládeže (ďalej len "SZM"). Samotná rekonštrukcia kláštora však tvoril len časť aktivít študentov. Mimo prác prebiehali medzi zúčastnenými rôzne debaty. Počas rekonštrukčných prác študenti vztýčili na mieste už uvedený slovenský dvojkríž[11].

Od septembra 1989 sa iniciatívni študenti stretávali na rôznych lokalitách v rámci Bratislavy. Prvotnou témou stretnutí bola príprava nového a najmä nezávislého fakultného časopisu. Pôvodný plán počítal s vydávaním legálnou cestou, v hre bol aj prechod na samizdatovú formu. Zápisnice zo stretnutí nám ponúkajú aj ďalšie zaujímavé informácie. Študenti sa nevedeli dohodnúť na názve periodika. Padali mená ako Názorisko, Vír, Funus či Proglas[12]. Napokon sa ujal posledný menovaný. V priebehu nasledujúcich týždňov sa kreovali prvé návrhy článkov, postupne sa utvorila hierarchia, určili sa funkcie v redakčnej rade. Existencia silnejšieho nepriateľa v danom období potláčala aj ideové rozdiely medzi členmi redakčnej rady[13].

Posledné predrevolučné stretnutie sa konalo 15. novembra. Redakčná rada Proglasu sa pokúsila spísať protest voči zásahu bezpečnostných zložiek počas pražskej demonštrácie zo dňa 28. októbra 1989. Zápisnicu z 15. novembra 1989 symbolicky ukončila výzva Stretneme sa zajtra na mierku[14] odkazujúc tak na pochod uskutočnený nasledujúci deň. Časopis Proglas napokon uzrel svetlo sveta. Stalo sa tak po revolúcii, v radikálne odlišnej situácii.

Vysoká škola múzických umení

V priestoroch Vysokej školy múzických umení (ďalej len „VŠMU“) pravidelné styky s divadelníkmi umeleckých vysokých škôl v Čechách umožnili od oficiálneho výkladu očistený príjem informácii o pražských udalostiach v priebehu celého roku 1989. Prajné osoby sa našli aj v radoch divadelných pedagógov[15].

Len pár rokov pred ukončením existencie komunistického režimu začali študentov divadelnej fakulty VŠMU vyučovať herci v predchádzajúcom období často vytláčaní na okraj kvôli politickým postojom. Väčšina pedagogického zboru bola v kľúčovom období silno protirežimovo naladená. Prejavila ochotu svojou autoritou zakryť a zastať si aktivity študentov aj za predpokladu vybočenia z narysovaných čiar doby. Študenti divadelnej fakulty VŠMU prezentovali postoje formou umeleckého prejavu, hraním inscenácii, študentských divadelných predstavení a podobne. Študentské predstavenia boli spravidla verejné, dávajúc študentom možnosť otvorene prezentovať svoje názory.

Jeden z pamätníkov, vtedajší študent réžie Juraj Vaculík, spomína, ako v roku 1989 režíroval dielo absurdnej drámy Eugena Ionesca. Napriek skutočnosti, že išlo o dielo autora pohybujúceho sa mimo povolenú zónu, za Vaculíkovu aktivitu sa postavil pedagóg a herec Martin Huba. V letných mesiacoch roku 1989 Vaculík režíroval pôvodné ruské jednoaktovky oslavujúce éru päťdesiatych rokov. Divadelné spracovanie jednoaktoviek sa pokúšalo parodovať komunizmus. Jednoaktovky sa objavili aj mimo Bratislavy. Podľa Vaculíkvých informácii sa o jednoaktovky zaujímala aj Štátna bezpečnosť. Snažila sa získavať informácie o obsahu divadelne spracovaných jednoaktoviek. Jadro študentov divadelného umenia sa v roku 1989 profilovalo najmä ako skupina študentov liberálneho zmýšľania. Katolícky či náboženský rozmer, nepatrili ku kľúčovým faktorom v prostredí divadelníkov. K akcelerácii iných svetonázorov prišlo až po revolúcii. Študentské aktivity dali možnosť k vzniku prirodzenej hierarchie. Hierarchia umožnila divadelníkom efektívnejšiu prácu počas kľúčových novembrových dní[16].

Prírodovedecká fakulta UK

Z prostredia vtedajšej Prírodovedeckej fakulty UK (ďalej len „PriF UK“) máme zaujímavé informácie týkajúce sa predvečera konca komunistického režimu u nás. Dňa 13. novembra sa na nástenke miestneho fakultného výboru SZM sa objavila listina s názvom Prečo nie SZM. Šesť študentov 4. ročníka tu skritizovalo aktivity SZM. Viac ako 200 študentov vyjadrilo súhlas podpisom priloženej petičnej listiny. Podľa viacerých informácii niekoľko študentov z PriF UK opustilo rady fakultného SZM. Situácia sa mala prerokovať 21. novembra na hromadnej diskusii medzi autormi dokumentu, radovými študentmi či členmi SZM. Debata sa naozaj uskutočnila. Revolučný otras však charakter debaty zradikalizoval smerom k argumentácii či vôbec komunistický režim má existovať. Udalosti z PriF UK sa dostali aj k študentom FiF UK[17]. Časť filozofov v reakcii na uvedenú udalosť plánovala podobné vystúpenie aj na pôde vlastnej fakulty.

Výskum týkajúci sa študentských aktivít na sklonku existencie komunistického režimu zďaleka nekončí. Otvára niekoľko otázok zasluhujúcich ďalší rozbor. Neprebádanou oblasťou je pohľad na predrevolučnú situáciu napríklad na Právnickej fakulte UK či Vysokej škole ekonomickej (dnešnej Ekonomickej univerzite). Podľa slov pamätníkov z iných škôl v uvedených inštitúciách existovalo aj koncom osemdesiatych rokov veľmi silné kádrovanie. Potvrdiť či vyvrátiť uvedenú teóriu môže len ďalší výskum. Za záujem stojí aj pohľad na možné rozdiely v postojoch voči režimu zo strany študentov žijúcich v Bratislave a okolí v protiklade so študentami žijúcimi mimo Bratislavy. Otázka sa otvára tiež pri skúmaní postojov štátnej moci, zvlášť ŠtB. Viaceré zdroje opisujú zmenu taktiky na konci osemdesiatych rokov. Tajná polícia sa zamerala na zisk informácii o aktivitách rôznych skupín. Neskôr sa pokúsila aj o infiltráciu do skupín s možným ovplyvňovaním aktivít jednotlivcov[18]. Iné dokumenty pochádzajúce z prostredia ŠtB ukazujú snahu mapovať lokality s vyššou koncentráciou mládeže ako napríklad internáty, pohostinstvá či bratislavské parky[19]. Informácie prinášajú čiastočne aj pamätníci. Viacerí vtedajší študenti vyslovili podozrenie o vynášaní informácii niekým z radov vtedajších študentov či pedagógov. Objavili sa aj tvrdenia, že každé poschodie vysokoškolského internátu v Bratislave obýval minimálne jeden spolupracovník Štátnej bezpečnosti[20]. Overeniu subjektívnych pocitov pamätníkov môže pomôcť ďalší výskum.

Pozn. autora: Informácie pochádzajú z niekoľkých prameňov. Vzhľadom na faktor nedávnej minulosti pamätníci sú schopní reprodukovať vlastné spomienky na obdobie z konca osemdesiatych rokov. Komplikácie sú spojené s vyhľadávaním a kontaktovaním ľudí činných v uvedenom čase. Druhá časť prameňov pochádza z prostredia archívov (najmä Ústav pamäti národa). Ide o informácie týkajúce sa povedomia vtedajšej Štátnej bezpečnosti (ďalej len "ŠtB") ohľadom aktivít mladých bratislavských študentov. Tretí, počtom menší zdroj informácii, sa nachádza v materiáloch písomného charakteru zhotovených samotnými študentami. Jedná sa o hmatateľný dôkaz dokumentujúci aktivitu študentov bratislavských vysokých škôl.

PhDr. Adam Bielesz, historik, doktorand TU v Trnave, SNM Bratislav, adam.bielesz2.b@gmail.com