Motivačná rola učiteľa v procese edukácie

Práve tento druhý aspekt považujeme v príspevku za prioritný, pretože vnímame istý rozpor, istú „nepriamu úmeru“, keď na jednej strane máme k dispozícii množstvo štúdií a literatúry, na druhej strane, takmer ako samozrejmosť hovoríme a počúvame: „žiakom sa nechce učiť“, „žiaci nemajú záujem“, „výsledky edukácie nie sú také, aké by sme si želali“ a pod. Príspevkom teda sledujeme hlbšie zamyslenie sa nad oblasťou motivácie, nad jej doceňovaním v procese edukácie, nad jej významom. Citát J. Deweya je dosť podnetný, aby sme sa zamysleli nad tým a odpovedali si, či naozaj učíme a motivujeme žiakov v procese edukácie tak, aby sme u nich prebúdzali túžbu po poznaní.

„Najdôležitejší postoj, ktorý možno získať v škole, je túžba učiť sa.“ John Dewey

Motivácia a vyučovanie

Zrejme od vzniku prvých škôl sa traduje, že učiteľ v edukačnom procese plní mnohé úlohy, dnes im hovoríme aj kompetencie, z ktorých „najviditeľnejšie“ sú organizačné a riadiace. Hneď v úvode pripomenieme, že v porovnaní s minulosťou má učiteľ oveľa ťažšiu pozíciu, pretože má veľa konkurentov – rôzne informačné technológie a prostriedky. Tie v nejednom prípade môžu ponúknuť žiakom viac ako škola alebo učiteľ, svojim spracovaním a prezentáciou sú mimoriadne pútavé. Preto musí učiteľ oveľa premyslenejšie pristupovať k procesu edukácie, aby motivoval viac ako rôzne, často pútavé programy. Pojem „motivačné kompetencie“ sa stáva teda čoraz aktuálnejší a významnejší.

„Motivovanie informuje o úrovni odbornej kvalifikácie učiteľa, jeho skúsenostiach, ale aj o tvorivých schopnostiach a inovatívnych predispozíciách“ (B. Dyrda, 2006, s. 122).

V literatúre je veľa definícii pojmu motivácia. Z hľadiska zamerania príspevku sa nám najvhodnejšie javí definovanie podľa M. Zelinu (1996. s. 71): „Motiváciu chápeme v najširšom slova zmysle ako súhrn činiteľov, ktoré vyvolávajú, usmerňujú, udržiavajú a zacieľujú ľudskú aktivitu.“ Táto alebo podobné definície sú známe každému učiteľovi a každý celkom určite vie, čo je motivácia a aký je jej význam pre edukáciu. Problematickejším je však to, že v reálnom edukačnom procese motivácii nie je venovaná taká pozornosť, akú by si zasluhovala a aká jej prináleží, aby skutočne prispievala k efektívnosti výchovno-vzdelávacieho procesu. Pri čítaní týchto riadkov určite nejeden učiteľ povie, že on žiakov motivuje, že motivácii venuje pozornosť a pod. Viaceré naše skúsenosti, napr. pozorovania vyučovacích hodín, rozhovory s učiteľmi, spracovanie atestačných prác učiteľov, atestačné skúšky učiteľov, nám však napovedajú, že v danej oblasti sú, nezdráhame sa povedať, aj väčšie rezervy. Nejde len o to, že spravidla sú využívané len bežné motivačné metódy, ale aj o to, že za motiváciu sa neraz považuje, napr. len oznámenie cieľa vyučovacej hodiny, hodnotenie žiakov sa neraz nesprávne spája s motiváciou, stáva sa, že ešte aj dnes trestu pripisujeme motivačnú hodnotu, nevhodne a neadekvátne volíme kritiku žiakov a pod.

V motivácii ide o oveľa viac. Je to hľadanie takých metód a prístupov k žiakom, ktoré prispejú k splneniu edukačných cieľov bez ohľadu na to, či je učivo ľahšie alebo ťažšie, konkrétne alebo abstraktné, či žiakov zaujíma alebo nezaujíma a pod.

Práve v tomto sa prejavujú spomenuté motivačné kompetencie učiteľa, pretože nie u všetkých žiakov je samozrejmosťou vnútorná motivácia. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že učiteľ si musí uvedomovať, že práve dobrá motivácia je základom ďalšej úspešnej činnosti. Pedagógovia už v minulosti pobadali veľmi úzky vzťah medzi motiváciou a učebnou činnosťou a jej výsledkami a prízvukovali, že „dobrá motivácia je polovica úspechu práce učiteľa a aj žiaka.“

V zmysle uvedeného sa v ďalšom texte venujeme niektorým vybraným aspektom motivácie, a to predovšetkým z didaktického hľadiska. Didaktický aspekt vyberáme preto, lebo vo vyučovacej praxi nie je náležite docenený. Uviedli sme už, že motivácii by sme mali venovať pozornosť a pracovať s ňou tak, aby bola pre žiakov skutočne motivujúcou a nielen akousi jednoduchou etapou edukačného procesu. Zdôrazníme teda, že ak má byť motivácia správna a efektívna potom musí spĺňať isté podmienky a požiadavky. Tých je v literatúre skutočne neúrekom. Uvedieme niektoré z nich, o ktorých sa nazdávame, že si zasluhujú pozornosť.

Ako realizovať a uplatňovať motiváciu

1. Atraktívnosť, pútavosť vyučovania – neznamená atraktívnosť v pravom zmysle slova, ale atraktívnosť, resp. príťažlivosť a pútavosť pre žiakov. Učiteľ má k nim pristupovať nielen zodpovedne, ale aj láskavo, srdečne, emocionálne a pod. Sme toho názoru, že práve v súčasnej dobe, ktorá sa nám z rôznych dôvodov javí ako emocionálne chladná, emocionálne nevyvážená, musí byť zo strany učiteľov viac emocionality voči žiakom a vyučovaniu vôbec. V emocionalizácii výučby sú značné možnosti pre zvyšovanie motivácie výučby. Pre takéto vyučovanie treba:

• vnímanie žiaka ako osobnosti „sui generis“ (svoojho druhu),
• na základe toho voliť aj prístup k žiakovi a komunikáciu s ním,
• naučiť žiaka vnímať isté hodnoty, ktoré by si mal vážiť a v ich duchu sa aj správať (v našom prípade ide predovšetkým o učenie sa žiaka),
• stanoviť jasné požiadavky a očakávania od žiakov atď.

2. Učiteľ môže mať v predstave konkrétny cieľ pre toho ktorého žiaka alebo skupinu žiakov, avšak často sa stáva, že žiaci majú iný cieľ ako učiteľ. Ich cieľ môže byť napr. učenie sa nie pre vedomosti, ale preto, aby žiak získal uznanie rodičov, učiteľov, prípadne spolužiakov. Tieto ciele niekedy veľmi významne ovplyvňujú didaktickú stránku výučby. Ideálne je ak učiteľ dokáže skĺbiť individuálny cieľ žiaka alebo skupiny s cieľmi edukácie.

3. Vo vzťahu k motivácii možno uvažovať aj o orientácii učiteľa – buď orientáciu na učivo a vedomosti alebo orientáciu na prácu. Rozdiel medzi týmto spočíva v tom, že v orientácii na učivo prevláda premyslenejší pedagogicko-didaktický prístup k výučbe, pri orientácii na prácu prevláda sústredenie sa na činnosti žiakov na priebeh výučby, avšak men