Závislosť na videohrách - hrozba vs. mediálna hystéria

Nedávne pokusy o zaradenie závislosti na hrách do nového vydania Diagnostického a štatistického manuálu (DSM-5) Americkej psychiatrickej asociácie, ako aj do Medzinárodnej klasifikácie chorôb, ktorú vydáva Svetová zdravotnícka organizácia (ICD-11), vyvolali medzi odborníkmi aj u laickej verejnosti búrlivú diskusiu. Aké stanovisko by mali k tejto problematike zaujať učitelia a riaditelia škôl? 

Americká psychiatrická asociácia navrhla v DSM-5 pre diagnostikovanie závislosti na videohrách deväť diagnostických kritérii [Griffiths, Kuss a Pontes (2016); Petry et al. (2014)]. Päť z uvedených kritérií musí byť potvrdených po dobu minimálne 12 mesiacov a s klinicky významným zhoršením stavu pacienta, aby sme mohli stanoviť diagnózu závislosti na videohrách.

Kritériá:

1. Zaoberanie sa videohrami (hráč strávi významné množstvo času premýšľaním o hrách, keď sa nehrá, prípadne plánuje, kedy bude hrať znova).
2. Abstinenčné príznaky v prípade, že je hráčovi zabránené v hraní.
3. Potreba tráviť zvyšujúce sa množstvo času hraním.
4. Neúspešné pokusy kontrolovať svoju participáciu na hraní.
5. Strata záujmu o iné koníčky a zábavu (s výnimkou hrania) ako výsledok hrania.
6. Pokračujúce hranie hier napriek vedomostiam o psychosociálnych problémoch.
7. Klamanie rodiny, terapeuta alebo iných ohľadom množstva času stráveného hraním.
8. Hranie videohier ako spôsob úniku alebo úľavy od negatívnej nálady.
9. Strata signifikantného vzťahu, práce, vzdelávacej alebo kariérnej príležitosti z dôvodu nadmerného hrania.

Podľa Griffithsa (2005) existuje množstvo ľudí, ktorí hrajú excesívne, ale nie sú považovaní za závislých podľa týchto alebo akýchkoľvek iných kritérií. Prehľadové štúdie (Kuss a Griffiths, 2012a, 2012b; Pontes a Griffiths, 2015)argumentujú tým, že závislosť na videohrách možno chápať ako kontinuum, nie ako exaktný stav. Závislosť má súvislosť aj s určitými osobnostnými rysmi ‒ introverzia, vyhľadávanie zážitkov, neurotizmus, úzkostnosť, nízka emocionálna inteligencia a sociálna inhibícia.

Pandémia závislosti alebo mediálne divadlo?

Správa o tom, že závislosť na videohrách bude oficiálnou diagnózou so svojim kódovaním sa objavila aj v slovenských médiách, ktoré reagovali bulvárne, ba priam až hystericky. Pritom výskumy hovoria jasne. Napriek pohlcujúcej povahe videohier a veľkému počtu hráčov, ktorí uvádzajú intenzívne hranie (viac ako 20 hodín týždenne), iba zopár z nich vykazuje negatívne dôsledky (Demetrovics et al., 2017; Demetrovics et al. 2012; Pontes, Macur a Griffiths, 2016). Podľa výskumudôvod spočíva skôr v osobnostných charakteristikách hráčov ako v hrách samotných.

Psychiatrické symptómy a stres, rodinná anamnéza a rodinné pozadie, motivácia hrania (únik pred problémami) a pravdepodobné genetické predispozície môžu zohrávať rolu v tom, či sa herné správanie stane problematickou, ostane neškodnou alebo dokonca prospešnou voľnočasovou aktivitou (Griffiths, Kuss, a King, 2012; Király, Urbán, et al., 2015; Kuss a Griffiths, 2012; Lee, Lee, a Choo, 2017).

Zdroj a celé znenie príspevku: Manažment školy v praxi č. 10/2018