Sociálne interakcie žiakov v inkluzívnom prostredí

Rovesnícka akceptácia a prijatie sú nevyhnutnou podmienkou úspešnej socializácie dieťaťa v školskom prostredí. Na ich základe vznikajú medzi žiakmi vzťahy, priateľstvá, kamarátstva a spontánne interakcie. Akceptujúce a priateľské vzťahy sú pre žiakov zdrojom pozitívnych emócií, resp. wellbeingu, generujú so­ciálnu podporu a sú prirodzenou prevenciou pred hostilným a agresívnym správaním, šikanovaním. V kontexte inkluzívneho vzdelávania, ktoré je na Slovensku legislatívne záväzné, sa žiaci s nápadnou výnimočnosťou a odlišnosťou nachádzajú v rizikovej situácii, keďže môžu čeliť neprijatiu a odmietnutiu v kruhu svojich vrstovníkov. Bariéry v komunikácii spôsobené zdravotným znevýhodnením, odlišným materinským jazykom alebo sociokultúrnym prostredím, zjavné alebo skryté deficity v oblasti kognitívnych, afektívnych a sociálnych schopností, môžu viesť k neochote až rezignácii intaktných vrstovníkov na sociálne interakcie s týmito žiakmi.

Úlohou pedagógov v rámci pedagogickej diagnostiky je identifikovať rizikových žiakov, všímať si ich sociálne interakcie v riadených a spontánnych aktivitách a cieleným pôsobením podporovať ich sociálnu pozíciu v kolektíve.

Kontextuálne faktory sociálnych interakcií

Sociálne interakcie medzi žiakmi sa obvykle uskutočňujú na úrovni dyády alebo skupiny. Ich spoločným znakom je dobrovoľnosť, spontánnosť a reciprocita. V prostredí školy môžeme hovoriť o riadených, príp. štruktúrovaných interakciách, ktoré sa uskutočňujú v rámci vyučovacieho procesu a neriadených, spontánnych interakciách, ku ktorým dochádza počas prestávok, pred začatím a po skončení vyučovania. Obsah, povaha a priebeh interakcií závisí od prostredia a podmienok, v ktorých sa realizujú, ale aj od sociálno-psychologických a osobnostných faktorov aktérov.

Žiaci sa spravidla správajú a komunikujú medzi sebou odlišne v prítomnosti pedagóga alebo pod jeho dohľadom a inak mimo areálu školy a v prostredí bez sociálnej kontroly.

Spôsob, akým k sebe pristupujú, ovplyvňuje rad faktorov na strane jednotlivca a prostredia, vplyv ktorých sa mení s vekom žiakov. Kým u žiakov mladšieho školského veku dominantnú úlohu zohráva rodinná výchova, výchovný štýl, názor dospelého na vhodnosť a správnosť interakčných vzorcov, u žiakov stredného školského veku sa referenčný rámec hodnotenia pozvoľne presúva na vrstovnícku skupinu.

Vývoj vrstovníckych vzťahov na úrovni triedy by preto nemal zostať v tomto období bez povšimnutia a pedagogickej kontroly, aj keď ide o ustálené kolektívy, u ktorých sa viac menej automaticky predpokladá, že majú náležitú úroveň sociálnej kohézie a medzi žiakmi panujú dobré alebo prinajmenšom akceptujúce vzájomné vzťahy. Opomenutie tohto vývinového míľnika môže viesť k vzniku šikanovania a iných sociálnopatologických javov aj v kolektívoch, ktoré predtým nevykazovali žiadne známky patológie, príp. narušenia v sociál­nych interakciách.

Keďže z ontogenetického hľadiska žiaci stredného školského veku vstupujú do búrlivého obdobia, v ktorom sa psychosociálne „osamostatňujú“, utvárajú si vlastné kritériá hodnotenia okolitého sveta a pritom sú vystavení častým výkyvom nálad, pedagógovia a odborní zamestnanci školy, resp. poradenského zariadenia by mali „sprevádzať“ žiakov týmto procesom a ponúkať im hodnotné modely správania a vzory.

Intenzitu a frekvenciu vzájomných interakcií medzi žiakmi z veľkej miery determinujú osobnostné faktory. Majú dynamickú povahu a môžu sa meniť v dôsledku náročných životných okolností, vplyvom sociálneho okolia, sebavýchovy atď.

Príklad: Zdravotný a psychický stav žiaka sa môže zmeniť v dôsledku vážneho ochorenia, úrazu, náhlej straty blízkej osoby, zmenenej rodinnej situácie a pod.

Fyzické danosti jednotlivca, etnická príslušnosť, vývinové zvláštnosti determinujú sociálnu atraktivitu medzi vrstovníkmi, zvlášť v strednom a staršom školskom veku. Žiaci, ktorí sú v tomto ohľade stigmatizovaní, vstupujú do sociálnych interakcií zo znevýhodnenej pozície a musia kompenzovať svoje „nedostatky“ v iných oblastiach, aby sa vyrovnali ostatným žiakom. Rovnakú úlohu zohrávajú vo vzájomných interakciách povahové vlastnosti, ktoré môže žiak účelovo rozvíjať alebo modifikovať.

Príklad: Žiak môže posilňovať vlastnosti, ktoré umocňujú jeho sociálnu prestíž a prinášajú mu benefity a korigovať alebo potláčať tie, ktoré ho spoločensky diskvalifikujú, resp. degradujú.