Nedostatky v písomnom prejave pedagógov

„Nadovšetko miluj svoj rodný jazyk, svoju reč, je zamat a je meč, nehodný dotyk nech ju nepokazí.“

Miroslav Válek

Od uzákonenia spisovného slovenského jazyka prešlo už viac ako stopäťdesiat rokov. Odvtedy sa slovenčina, na jednej strane mení, vyvíja, tvaruje a prijíma voľným prístupom stále nové a nové slová, výrazy, tvary, ktoré obohacujú našu slovnú zásobu a pestrosť vyjadrovania, pretože sa radí medzi pružné a flektívne (ohybné) jazyky. Na druhej strane v slovenčine platia prísne princípy a zákonitosti, ktoré zabezpečujú stabilitu jazyka a jeho univerzálne používanie. Lenže, čeliac čoraz silnejšiemu tlaku globalizačných aj mediálnych vplyvov sa spomínaný „zamat“ slovenčiny na niektorých miestach vytráca, pretože je zasiahnutý „nehodným dotykom“ ľudskej neuváženosti. Spomínané argumenty sú dôvodom chýb, ktoré sa objavujú v rôznych príspevkoch, v dokumentoch aj pedagogických pracovníkov školstva.

Skloňovanie a nespisovné výrazy

Slováci majú tendenciu ponechať slovo vo vete v základnom tvare bez toho, aby ho vyskloňovali. V slovenčine máme k dispozícii až šesť pádov, ktoré nám umožňujú daný výraz dať do správneho tvaru tak, aby veta nestratila svoj zmysel.

Príklad:

• Nesprávne: „Hrať na klavír.“
• Správne: „Hrať na klavíri.“ (Na kom? Na čom hrať? – lokál, singulár.)
• Nesprávne: „Natrieť si chleba.“
• Správne: „Natrieť si chlieb.“ (Koho? Čo natrieť? – akuzatív, singulár)

Príklady najčastejšie používaných nespisovných výrazov:

• Nesprávne: „okamžik“