Quo vadis škola a didaktika?

Opisovať prvú oblasť, teda prípravu budúcich učiteľov, skutočne nie je ľahké a ani jednoduché, pretože pred niekoľkými rokmi sme sa v školstve dopustili toľkých a takých chýb, že dnes doslovne plačeme „nad rozliatym mliekom“ a hľadáme vinníkov. Zatiaľ sa len pomaly chystáme naprávať chyby. Príkladom nám môže byť duálne vzdelávanie. Najskôr sme mnohé učňovské, ale aj iné odborné školy nechali „padnúť“ (spomeňme si na podniky, napr. Tesla, Chirana, poľnohospodársky a aj technicky zamerané školstvo ...), dnes ich opätovne priam s pompou otvárame a revitalizujeme.

To isté sa urobilo aj s prípravou budúcich učiteľov, napr. zo štúdia sa odstránili rôzne druhy pedagogických praxí, ktoré mali za úlohu o. i. aj vytváranie postoja k deťom, študentom, ku škole, a to v školskej aj v mimoškolskej oblasti. Do štúdia sa pod rúškom vedeckosti zaviedla mnohopredmetovosť, ktorá len málo prispieva k pedagogicko-didaktickému profilu študenta, neskôr začínajúceho a budúceho učiteľa.

Vedome neuvádzam, že pedagógovia pripravujúci budúcich učiteľov sú viac motivovaní písať do zahraničných publikácií a časopisov, ako sa venovať vysoko odbornej pedagogickej, metodickej a aj psychologickej príprave budúcich učiteľov a písať pre svojich študentov. Nepíšem o tom, pretože som jednak o tom už písal (Literárny týždenník, č. 41 – 42, 2014) a jednak preto, že čitateľ nájde veľmi príznačné (možno až smutné) myšlienky o tom v spomenutej knihe (R. Čapek, s. 19 a 22).

Druhou motivačnou skutočnosťou pre napísanie tohto príspevku je práve spomínaná publikácia. Nemám teraz v úmysle písať jej recenziu, nedá mi však, aby som neuviedol, že okrem niektorých úvah obsahuje opis viac ako 450 a s rôznymi obmenami azda aj 500 vyučovacích metód. Čo je však najpodstatnejšie, autor opisované metódy nielen opisuje, ako sme spravidla zvyknutí v učebniciach didaktiky, ale „zasadzuje“ ich do reality, teda spája ich s praxou. Povedané inak, uvádza, ktorú metódu využiť – ukážky predmetov, tém, ako ju využiť, kedy, s akou obmenou atď.

Časťou „Didaktická literatúra“ (s. 573 – 589) nastavuje isté zrkadlo publikáciám z didaktiky, ktoré boli v ostatných rokoch vydané v Čechách. Dvadsaťpäť minirecenzií vydaných didaktík a didaktických publikácií rozdeľuje do troch skupín. Podľa kategorizovania, resp. stupnice hodnotenia autora ich hodnotí nasledovne: 8 odporúča pre štúdium, 6 – radšej neodporúča a 11 z nich – rozhodne neodporúča. 

Hodnotenie autora je o to prekvapujúcejšie, že medzi rozhodne neodporúčanými publikáciami nachádzame aj tie, ktoré nielen boli, ale ešte aj sú, a to aj u nás, temer „bibliou štúdia didaktiky“. Ako sa dá vyčítať z textu zaradenie, resp. hodnotenie si vyslúžili tým, že opis edukácie, opis vyučovacích metód a ďalších edukačných aspektov, je buď odtrhnuté od reality edukačného procesu, často obsahujú zbytočné typológie, pri metódach by sa žiadalo dôslednejšie spojenie s praxou, príklady. Viaceré knihy sú napísané autormi, ktorí v škole nikdy neučili. Kritizuje tiež, že do obsahu didaktiky bolo vneseného veľa takého, čo do nej v podstate ani nepatrí a pod.

Aj keď spomenutá publikácia vznikla v Čechách, opisované úskalia sú úplne identické aj s našimi. Tak či onak, zastávam stanovisko, že R. Čapek skutočne nastavil zrkadlo jednak príprave budúcich učiteľov, ale aj pedagógom a didaktikom, a to najmä v tom, ako by sa mala uberať a na čo by mala byť predovšetkým zameraná ich publikačná činnosť. Pravda, v tomto ohľade by sa žiadalo azda aj isté nové (alebo dôslednejšie?) kategorizovanie publikačnej činnosti, a to najmä z hľadiska jej prínosu pre prax – ak máme na zreteli prípravu učiteľov. Lebo zrejme každá vysoká škola najlepšie vie, že veľa píše aj pre „hodnotiace štatistiky atestácií“, pre rôzne hodnotiace aspekty.

Po týchto nie celkom lichotivých myšlienkach sa vrátime k názvu príspevku, avšak nielen vo vzťahu – kam kráča didaktika – ale spolu s ňou aj celé vzdelávanie našej mládeže. Ako sme už naznačili a ako temer denne počúvame o nízkej kvalite našej edukácie, čoraz dôslednejšie si uvedomujeme potrebu jej skvalitnenia. Len na okraj poznamenáme, že toto nie je čisto náš slovenský problém. Avšak na druhej strane treba poznamenať, ba priam zdôrazniť, že naši susedia sú v rebríčku hodnotenia kvality pred nami: Poľsko 11, Rakúsko 19, Česko 21, Maďarsko 32, Slovensko 37 (M. Benka, P. Hafner, 2016, s. 39). K tomu sa žiada len dodať, že krajina pred rokmi s vyspelým školstvom, sa takto prepadla. Netreba prizvukovať, že to treba urýchlene naprávať, napokon k tomu sa zaviazali aj politici už pred voľbami. V súvislosti s uvedeným treba pripomenúť Poľsko, ktoré sa, na rozdiel od nás významne posunulo medzi krajiny s výraznejšie kvalitným školstvom (napr. Fínsko 6, Poľsko 11). Nebude teda od veci uviesť myšlienky, ktoré posúvajú školstvo dopredu a ktorými sa musíme zamerať.

Encyklopedizmus ako problém

Najvážnejším problémom edukácie, ktorý sa len pomaly prekonáva, je encyklopedizmus. Zrejme netreba pripomínať, že práve tomu sa v školách ešte stále darí, pretože učiť encyklopedicky si nevyžaduje žiadne aktívne a tvorivé metódy. Pravda, tomu