Požiadavka doby – vedieť sa učiť

Akcent, predovšetkým na vedomosti a menej na ich využívanie, zrejme súvisí aj s tým, že žiak aj doma od rodičov najčastejšie počuje: „Uč sa, aby si veľa vedel, aby si mal dobré známky...“, ale menej, ak vôbec počuje či už doma alebo v škole: „Uč sa, čím viacej budeš vedieť budeš sa ľahšie učiť ďalšie učivo.“, „Uč sa a všetko čo sa naučíš sa snaž využiť.“ a pod. Určite by bolo tiež zaujímavé skúmať aj reziduálne pôsobenie pedagogicko-didaktickej práce na súčasnú pedagogicko-didaktickú prácu. Namiesto obsiahlejšieho opisovania uvediem: Čomu sme v nedávnej minulosti pripisovali väčší význam. Pohotovému vypracovaniu písomky, testu, testu na prijímacích skúškach a pod., alebo sme uprednostňovali tvorivosť žiakov a študentov? Úvahu ponechávam na čitateľovi. A od toho sa odvíjali aj metódy edukácie v základných a aj stredných školách.

Doba ukázala, že edukácia, ktorá postačovala pred niekoľkými rokmi a desaťročiami, je dnes skutočne už nepostačujúca. V súvislosti s touto skutočnosťou, no najmä s požiadavkami edukácie v 21. storočí sa zdôrazňuje požiadavka „naučiť žiakov učiť sa“. Nie je to celkom nová požiadavka, ale vzhľadom na rastúce poznatky vedných odborov a rozvoj tvorivosti človeka je čoraz dôležitejšia. Význam tejto požiadavky je nie náhodou uvedený v dokumente „Odporúčanie Európskeho parlamentu a rady o kľúčových kompetenciách pre celoživotné vzdelávanie“ – 18. 12. 2006. V uvedenom dokumente je napísané: „Naučiť sa učiť je schopnosť pokračovať a zotrvať v učení sa, organizovať vlastné učenie sa, aj pomocou efektívneho manažmentu času a informácií, a to individuálne alebo v skupinách.“ Táto kompetencia zahŕňa uvedomenie si procesu učenia sa a potrieb jednotlivca, určenie dostupných príležitostí a schopnosť prekonať prekážky pre úspešné vzdelávania sa. Ďalej znamená získavať, spracovávať a prispôsobovať nové vedomosti a zručnosti, ako aj hľadať a využívať poradenstvo. Naučiť sa učiť podnecuje učiacich sa, aby stavali na predchádzajúcom vzdelaní a životných skúsenostiach, aby mohli používať a uplatňovať vedomosti a zručnosti v rozličných súvislostiach: doma, v práci, pri vzdelávaní sa a odbornej príprave. Motivácia a sebadôvera sú pri tejto kompetencii jednotlivca rozhodujúce... Vo všetkých prípadoch si naučiť sa učiť vyžaduje od jednotlivca, aby poznal a chápal svoje preferované stratégie učenia sa, aby poznal silné a slabé stránky svojich zručností a kvalifikácií, a aby bol schopný vyhľadávať príležitosti na vzdelávanie a odbornú prípravu a poradenstvo alebo podporu, ktoré je dostupné“ (Internet, 2012).

T. Buzan vhodne vyslovil slová hodné zamyslenia:„V škole som strávil tisíce hodín učiac sa matematiku. Tisíce hodín som zasvätil poznávaniu jazyka a literatúry. Následne som sa tisíce hodín učil prírodné vedy, zemepis a históriu. Potom som si dal sám sebe otázku: Koľko hodín som zasvätil vede o tom, ako funguje moja pamäť? – Koľko času som sa učil, ako sa učiť? – Koľko som sa učil o tom, ako pracuje môj mozog? – Koľko hodín som sa zaoberal s vlastnými myšlienkami a tým ako vplývajú na telo? Odpoveď vždy bola rovnaká: nula, nula, nula... Inými slovami, vlastne som sa nič nenaučil o tom, ako využívať hlavu.“ (Dryden, G. – Vos, J,. 2000, s. 73).

J. Uszyńska – Jarmoc (2009, s. 288) vo vzťahu k týmto slovám píše, že učenie sa žiakov by bolo možné označiť pojmom „veda chránená patentom“. Zamýšľa sa nad tým, prečo veda o schopnostiach učenia sa, ktorej by sa mali učiť už žiaci od prvých ročníkov je prístupná len učiteľovi, ktorý sa ju učil v príprave na učiteľské povolanie.

Nedostatkom školy, ba priamo paradoxom je, že učitelia sa nazdávajú, že deti majú od prírody vrodené učenie sa, že si vedia plánovať, organizovať a aj kontrolovať proces vlastného učenia sa. Povedané inak, od žiakov očakávame zručnosti, ktoré sme ich nikdy neučili.

Uvedené citácie sú dostačujúce na to, aby sme v rámci úvah o skvalitňovaní edukácie v našich školách a jej ďalšieho smerovania akcentovali nielen otázky týkajúce sa obsahu vzdelávania, metód a foriem práce atď., aj keď tieto oblasti nijako nepodceňujem, ale spolu s nimi aj to, aby sme učili a najmä naučili žiakov ako sa majú učiť. Tejto oblasti by mala byť venovaná pozornosť už od prvých ročníkov primárneho vzdelávania. Popri tomto konštatovaní sa nemusíme odvolávať ani na výskumy hovoriace o tom, že deti sú schopné učiť sa už v predškolskom veku, sú schopné vnímať vzťahy „ak – tak“ a pod. To všetci vieme už zo štúdia vývinovej psychológie. Ide skutočne o to, aby sme u žiakov tieto ich dispozície rozvíjali a naučili ich rozumieť sebe samým. R. Mayers hovorí, že: „Rozvoj je procesom zmeny, v ktorom dieťa konštruuje a učí sa využívať čoraz viacej zložité úrovne myslenia, uvedomovania si seba a svojho vzťahu k iným, cieľom tohto procesu je hľadanie a zdokonaľovanie stratégií poradiť si sebe samému v meniacom sa prostredí“ (In Uszyńska – Jarmoc, J. (2009, s. 291.) Vedome sa nerozpisujem o tom, že rozvoj dieťaťa – žiaka je výsledkom vplyvu dozrievania a učenia sa, z toho potom plynie zdôraznenie, že učenie je proces, ktorý je ovplyvňovaný tak z „vnútra ako aj z vonkajšieho pro