Upálenie Jana Palacha - vyberáme z Manažmentu školy v praxi (archív)

Písal sa 16. január 1969. Od invázie vojsk Varšavskej zmluvy ubehlo niekoľko mesiacov. Pozitívna nálada Pražskej jari upadala. Pripomenúť jej odkaz sa pokúsil študent Jan Palach.

Jan Palach sa narodil 11. augusta 1948 v Prahe, detské roky prežil v obci Všetaty. Palachovi rodičia sa počas existencie 1. ČSR zúčastňovali vo Všetatoch spoločenského života. Otec Jozef vlastnil cukráreň, prišiel február 1948, komunistický prevrat a živnosti sa musel vzdať. Matka Libuše v roku 1957 vstúpila do komunistickej strany v snahe zaistiť deťom svetlejšiu budúcnosť. O pár rokov neskôr zasiahla do jej života prvá tragédia, keď manžel zomrel na infarkt. Jan,  ktorý žil s matkou, ukončil v roku 1966 strednú školu. Na štúdium histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej ho neprijali, preto si zvolil odbor poľnohospodárskej ekonómie na Vysokej škole ekonómie. Venoval sa štúdiu, zúčastňoval sa aj na kultúrnom a spoločensko-politickom dianí vo vysokoškolskom prostredí. Leto 1968 trávil na zájazde v Sovietskom zväze a do Československa sa vrátil 17. augusta. Doma ho čakala radostná správa o umožnení prestupu na Filozofickú fakultu UK. Vzápätí do krajiny vstúpili vojská Varšavskej zmluvy.

Palach bol v augustových dňoch v Prahe. V jesenných mesiacoch sa zúčastňoval protestov, avšak bez výraznejšieho úspechu. Dospel k názoru, že riešením situácie by bola radikálna akcia. Pôvodný návrh na obsadenie budovy Československého rozhlasu a vysielanie výzvy ku generálnemu štrajku sa neujal, preto pritvrdil. Počas ranných hodín 16. januára vznikli štyri listy podpísané ako Pochodeň č. 1. Základnou myšlienkou textu bola požiadavka slobody slova a otázky návratu k politike Pražskej jari. Okolo pol tretej poobede prišiel do centra Prahy. Polial sa benzínom a zapálil. Nasledovalo krátke prebehnutie, pád na zem a pokus okoloidúcich o uhasenie. Palach bol pri vedomí a požiadal ich, aby otvorili aktovku obsahujúcu jeden z jeho listov a prečítali si ho. O niekoľko minút Palacha odviezla sanitka do nemocnice. Na miesto činu prišli hasiči, aj policajné zložky. Dve hodiny po skutku sa v médiách objavila prvá informácia o jeho upálení. Text správy sa v krátkosti zmieňuje o tom, že išlo o študenta Filozofickej fakulty s iniciálami J. P.

Palach v nemocnici bojoval o život, utrpel popáleniny nezlučiteľné so životom, po troch dňoch boj o život prehráva a 19. januára 1969 umiera.

Po smrti Jána Palacha prišlo k niekoľkým pietam, najväčšia sa viaže k Palachovmu pohrebu z 25. januára. Pohrebu sa zúčastnil napr. minister školstva Vitibald Bezdíček, minister športu Emanuel Bosák. Palachovo posledné miesto odpočinku bolo v Olšanskom cintoríne.

Súbežne s pietami sa v pražských uliciach rozhorelo niekoľko demonštrácií kritizujúcich politických predstaviteľov, vývoj po auguste 1968. Pookupačná politka tzv. normalizácie ešte nebola v plnom prúde a štátna moc sa necítila dostatočne silná k dôraznejším zásahom proti rôznym formám odporu. Politici vyjadrovali nad Palachovým skutkom ľútosť, odmietli však podobnú formu odporu. Člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Vilém Nový vyrukoval s tézou o tzv. studenom ohni. Podľa neho niekto Palachovi nahovoril, že sa poleje látkou, ktorá horí, ale nepáli (látka podobného druhu neexistuje). Na jar 1969 čelil Nový žalobám zo strany niekoľkých osôb vrátane Palachovej matky, odsúdeniu sa vyhol.

Dobové dokumenty zachytili ešte niekoľko pokusov o upálenie, avšak len v troch prípadoch možno s určitosťou tvrdiť, že boli motivované politickým protestom. Išlo o študenta železničnej priemyslovky Jana Zajíca a odborára Evžena Plocka. Prvý menovaný sa podpálil 25. februára 1969 na Václavskom námestí v Prahe, druhý svoj skutok spáchal 4. apríla 1969 na námestí v Jihlave.

Udalosti Palachovho upálenia nedávali počas nasledujúcich dvadsiatich rokov spávať najmä Štátnej bezpečnosti. Tá vyvinula maximálne úsilie vymazať čo najviac verejných pripomienok na celú udalosť. V roku 1973 prinútila Palachovu matku k súhlasu s vykopaním a spopolnením telesných pozostatkov jej syna. Až nasledujúci rok mohla urnu s popolom Libuše Palachová uložiť na nové miesto, na cintorín vo Všetatoch. Dvadsať rokov po tejto udalosti protesty v rámci tzv. Palachového týždňa boli prvými z mnohých v roku 1989.

Manažment školy v praxi 1/2022